Prečo je tomu tak?
Pretože aj základným princípom samotného Stvoriteľa je dávanie. Stvoriteľ nám daroval vedomé bytie a zároveň nám daroval životný priestor v podobe stvorenia, kde môžeme naše bytie rozvíjať. V tomto spočíva jeho dávanie.
A pretože aj my samotní sme dielom Stvoriteľa, do podstaty nášho ducha je taktiež pevne vtlačený princíp dávania. Preto je dávanie hlavným princípom aj nášho bytia, a preto môžeme požehnanie od Stvoriteľa obdržať len vtedy, keď dávame. Keď dávame radi, zo srdca, z lásky, nezištne a preto, aby sme iným urobili radosť. Len takýmto spôsobom a za takýchto podmienok k nám môže prísť v spätnom účinku požehnanie Najvyššieho, ktoré nás bude duchovne posúvať nahor. Len takýmto spôsobom duchovne rastieme a napredujeme smerom k Svetlu, k Bohu a ku kráľovstvu nebeskému.
Pýtate sa, čo má človek dávať, aby svojim bytím napĺňal základný princíp dávania a žil s ním v súlade?
Nemusia to byť nevyhnutne iba materiálne veci. Môže to byť dobrý skutok, dobrá rada, dobré slovo, povzbudenie v pravý čas, alebo hoci len úsmev. Vo vzťahu k iným máme jednoducho dávať sami seba a všetko to najlepšie zo seba. A ako už bolo povedané, máme to dávať z lásky k blížnym, nezištne a zo srdca, so snahou pomôcť, povzbudiť a podporiť.
Jedine za takýchto podmienok k nám môže prísť pravé požehnanie zo Svetla, ktoré nás duchovne posunie nahor, lebo ak dávame pravým spôsobom, môžeme prijímať to pravé a naozaj hodnotné – neoceniteľné požehnanie Božie. Požehnanie Svetla, ktoré je síce jemné, subtílne a neviditeľné, ale privádza do koberca nášho osudu svetlé vlákna, ktoré vedú našu dušu k Svetlu. A to je hodnota nad všetky hodnoty! Je to dej, v ktorom nám naše správne napĺňanie princípu dávania nie len obrazne, ale skutočne dláždi cestu do kráľovstva nebeského.
Žiaľ, ľudia nedoceňujú nesmierny význam možnosti smieť dávať a nedoceňujú ani veľkosť Svetlého požehnania, ktoré to prináša. Nie je to totiž nič, čo by bolo fyzické a hmatateľné. A preto buď nedávajú vôbec, alebo ak dávajú, dávajú preto, aby sa im to vrátilo. Kvôli tomu im ich dávanie neprináša žiadne pravé požehnanie.
Pozrime sa na tieto dve skupiny detailnejšie. Najskôr na tých, ktorí nedávajú. Sú totiž toho názoru, že hlavným princípom nášho života v materiálnom svete je brať a získavať. Brať a uchmatnúť si pre seba, čo sa len dá.
Títo ľudia sú mylne presvedčení, že čím viac budú brať, hromadiť a získavať, tým viac budú mať a tým viac budú šťastní. A preto berú, získavajú a zhromažďujú bez akýchkoľvek ohľadov. Bez ohľadu na ľudí, na zvieratá a na prírodu.
Branie, ako obrátený Svetlý princíp dávania, je princípom satanským! Je to princíp diabla! Je to služba diabolským a temným silám, ktorým sa ľudia prepožičiavajú v domnení, že budú pozemsky šťastní. Ale ich pozemské šťastie raz skončí a ich dušu čaká hrôzyplná cesta do náručia temna, ktorého princíp vo svojom živote uctievali.
Druhá skupina ľudí síce dáva, ale títo ľudia dávajú len preto, aby z toho niečo mali. Aby si to mohli odpísať z daní, aby si urobili reklamu, aby ich iní za to chválili, alebo aby im obdarovaní boli za to zaviazaní.
Takéto dávanie je len chladná vypočítavosť. Je to len chytrosť rozumu, ktorá síce prináša pozemský prospech, avšak dotyčného činí neschopným prijať požehnanie Najvyššieho.
Ak takýto darca napríklad pomôže nejakému človeku, ktorý mu za to v úprimnosti srdca vnútorne, alebo navonok vysloví svoju vďaku, požehnanie Svetla sa ako zákonitý dôsledok pravej vďačnosti vznáša nad darcom. Avšak on ho z vlastnej viny nie je schopný prijať, pretože jeho pohnútky neboli svetlé a nezištné. A pretože jeho pohnútky boli len materiálne, dostane sa mu len prechodných, mŕtvych a pozemsky pominuteľných výhod. Nedostane sa mu však nikdy pravého požehnania od Stvoriteľa, ktoré môže prijať len človek, správne stojaci vo vesmírnom princípe dávania.
Na tieto súvislosti nás upozorňoval aj Pán Ježiš Kristus. Odporúčal nám, aby sme dávali nie preto, aby nás ľudia obdivovali, pretože takýmto spôsobom nebudeme mať zásluhy u nášho nebeského Otca.
Pán Ježiš povedal: „Keď dávaš almužnu, nevytrubuj to, ako to robia pokrytci, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám, dostali už svoju odmenu. Ty keď dávaš almužnu usiluj o to, aby zostala tvoja almužna skrytá. A odplatí ti to tvoj Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté.“
Keď bol niekto obdarovaný a darca mu veľmi pomohol, z jeho duše vytrysknú slová vďaky, ktoré sú v istom zmysle modlitbou. Sú vrúcnou vďakou človeku, ale zároveň aj Stvoriteľovi, pretože city, vložené do tejto vďaky, stúpajú prudko nahor k Svetlu, aby odtiaľ vo zvratnom pôsobení priniesli požehnanie k tomu človeku, alebo k tým ľuďom, ktorí takéto vrúcne city vďačnosti vyvolali. Takéto požehnanie je tou najopravdivejšou a najvyššou protihodnotou, akú môže obdarovaný sprostredkovať svojmu darcovi. Je to Božia odmena, určená darcovi, ktorá posúva dušu darcu bližšie k Svetlu, ale zároveň mu prináša i pozemské požehnanie.
Takáto je odplata nebeského Otca, určená všetkým ľuďom, dávajúcim z lásky, nezištne, v skrytosti a v snahe pomôcť nevedomým, alebo utláčaným dušiam. Akékoľvek iné pohnútky darcu znemožňujú prijatie Pánovo požehnania a dotyčnému sa potom dostáva už len pozemských výhod a pozemského prospechu, čiže toho, o čo v skutočnosti svojim darovaním usiloval. Práve o tomto type darcov Pán Ježiš povedal: „Veru hovorím vám, už dostali svoju odmenu.“
Princíp dávania je napríklad nesmierne dôležitý aj v partnerských vzťahoch. Je totiž obrovský rozdiel v tom, keď si niekto hľadá partnera, alebo partnerku preto, lebo ich chce získať pre seba. Hybnou silou priania takéhoto človeka je totiž osobný prospech.
Úplne iné je to ale vtedy, keď hľadáme niekoho, komu chceme v partnerskom zväzku darovať seba samého a chceme ho obdarovať tým najlepším, čo sa v nás skrýva.
Každému je jasné, že vzťahy, vznikajúce a budované na vzájomnom dávaní a obdarovávaní, majú oveľa perspektívnejšiu budúcnosť, ako vzťahy, od samého začiatku postavené na nesprávnom princípe brania, nadobúdania a osobného prospechu. Ľudia, ktorí však dokážu tieto skutočnosti pochopiť, môžu v každej chvíli správnym spôsobom zmeniť svoj vzťah k partnerovi, k partnerke a k partnerstvu.
Učme sa teda správne dávať. Dávajme pre radosť, zo srdca, z lásky, v skrytosti a nezištne. Dávajme tak, ako dáva náš Otec nebeský. Buďme vďační za dar smieť dávať, pretože prostredníctvom neho môžeme v spätných účinkoch aj my sami dostávať. Môžeme dostávať Božie požehnanie a Božiu odmenu, ktorá nám bude dláždiť našu cestu k Svetlu.
Komentáre