Nepotrebuje nejaké vedenie od iného vrabca. Nepotrebuje "vládu vrabcov", lekársku komoru vrabcov, hygienikov, duchovných. Vrabcov remeselníkov, ktorí mu postavia hniezdo. Zvládne všetko sám. Presne vie od vyliahnutia z vajíčka, čo má vo svojom vrabčacom živote robiť.
Samozrejme prvé dni svojho života sa učí od svojich rodičov. Pozoruje, ako to roba oni. Napodobňuje. Netúži byť sýkorkou, alebo strakou, či orlom. Je jednoducho vrabcom a užíva si to.
Nezávidí sliepke zrno od gazdu, no nepohrdne a ponúkne sa aj on. Má svoje neodmysliteľné miesto v súkolesí života už tisícročia. Tak ako aj každé zviera, či rastlina, strom, alebo skala.
A čo človek? Kedy objaví svoje miesto v tomto stvorení? Dokedy bude hľadať a skúšať? Donekonečna? Alebo aj on má presne vytýčený čas "učenia sa" a spoznania, kým skutočne je a aké je jeho miesto v tom obrovskom životnom priestore?
Celý život sa točí v neustálom kolobehu zrodenia, dozrievania a rozkladu. Aj naša planéta, ktorá nám je školou života v presne stanovenom čase. Živé zarodí, živé sa rozvíja a napreduje. Neschopné života odchádza do rozkladu.
Ako je to s človekom? S každým z nás? Stihli sme pochopiť kolobeh života? Jeho hĺbku? Zmysel? Zmysel nášho vlastného života? Bojíme sa smrti, alebo môžeme s radosťou v srdci odísť z tohto hmotného sveta? A je vôbec ešte nejaký iný SVET, okrem tohto, čo teraz vidíme a žijeme? Mnoho otázok.
Pozoroval som dnes z okna auta vrabca a skláňam sa pred dokonalosťou života okolo seba. Pred jeho presným a nemenným usporiadaním, zákonitosťami, ktoré pracujú s neúprosnou pravdivosťou a spravodlivosťou.
Len ten človek stále blúdi vo svojej domýšľavosti, izmoch a bludoch. Bez citu! Lebo ak by sa iba trošičku snažil žiť z CITU, z DUCHA, musel by presne z hĺbky srdca cítiť, čo má robiť. Ako ten vrabec, srnka, či vlk v lese.
Ivan Slezák
Komentáre