Ako neinformovaný lyžiar, bežiaci horským údolím vôbec nič netuší o najvyššom stupni lavínového nebezpečenstva, rovnako je i súčasné ľudstvo absolútne nevedomé vo vzťahu ku kritickému stavu prírodného diania. V tejto oblasti už vládne najvyšší stupeň lavínového nebezpečenstva. A až nakoniec lavína spadne, bude na svojej dráhe ničiť všetko, čo jej príde do cesty. Pôjde však o dianie, za ktoré sú priamo zodpovední ľudia. Prírodný svet ho iba naplní! Spravodlivo a podľa zásluhy.
Aby sme pochopili, o čo tu vlastne ide, pozrime sa na vývoj týchto udalostí od ich začiatku. Úplne v prvom rade si je však treba objasniť, čo sa vlastne skrýva za pojmom príroda, pretože ani toto ľudia nevedia.
Ak chceme pochopiť, čo príroda je, predstavme si bábkové divadlo. Môžeme v ňom vidieť, ako sa bábky pohybujú, konajú a rozprávajú. Sú akoby živé a deti tejto ilúzii naozaj veria. Dospelí však vedia, že za každou bábkou sa skrýva živý bábkoherec. Čiže človek, ktorý jej prepožičiava život a riadi ju. Bez neho je každá bábka len mŕtvy, neživý kus textilu a dreva.
No a veľmi podobné je to aj s prírodou. Mnohí naivní a nevedomí si myslia, že príroda funguje sama od seba. Ale nie je to tak! Je to len vonkajší, povrchný dojem. Za prírodou totiž stojí vedomá inteligencia, ktorá ju riadi. Sú to bytosti prírody, alebo bytostní.
Za každým stromom, za každým kvetom, za každým potokom, riekou, horou, za vetrom, za ohňom, za slnkom i za mesiacom stoja konkrétne bytosti, a tie ich riadia. A riadia ich v presnom a prísnom zohľadnení Vôle Stvoriteľa, bez najmenšej odchýlky. Svet prírody je preto pozemskou manifestáciou Vôle Najvyššieho, zrealizovanou a udržiavanou vernou prácou a vernou službou bytostných. Príroda vo svojej prapôvodnej sviežosti, čistote a kráse je toho očividným dôkazom.
Z Vôle Boha Otca vytvorili bytostní hmotný vesmír a v ňom našu planétu Zem, ako priestor pre výučbu, rast a dozrievanie ľudských duchov. Z láskou a z Vôle Stvoriteľa formovali bytostní našu planétu i život na nej. Život sa pod ich starostlivým vedením postupne rozvíjal od najjednoduchších foriem až po tie najzložitejšie. Až po ľudoopov, predstavujúcich najdokonalejšie zvieratá. A to bol čas, kedy bolo bytostnými služobníkmi všetko pripravené na to, aby sa na zem, do tiel ľudoopov, začali vteľovať ľudské duchovné iskry za účelom vlastného vývoja až k plnému duchovnému sebauvedomeniu.
Bytostní služobníci radostne očakávali ľudských duchov a pri ich prvých krokoch na zemi im boli všestranne nápomocní. Vzťah medzi prvými ľuďmi a bytostnými služobníkmi bol veľmi úzky a vzájomne inšpirujúci. Prví ľudia dokázali vnímať bytosti, stojace za správou prírodného diania. Z týchto dávnych dôb pramenia povesti o obroch, vílach, vodníkoch, rusalkách, trpaslíkoch, gnómoch, alebo elfoch.
Takýmito menami nazvali prví ľudia bytosti, majúce na starosti rôzne druhy prírodného diania. Zmienky o nich, dochované v rozprávkach a povestiach, neboli teda žiaden výmysel. Bola to realita, videná a vnímaná našimi dávnymi predkami. A pretože tieto bytosti stáli a stále stoja v striktnom naplňovaní Vôle Stvoriteľa, kontakt s nimi bol pre ľudí veľkým prínosom, lebo ich viedol správnym smerom. K detskej čistote, k dobru, ku vzájomnej láske a k naplňovaniu Vôle Stvoriteľa.
Takto to bolo chcené a takto sa to malo stále rozvíjať. Vo vzájomnom súzvuku a spolupráci. Vinou ľudí však toto prepojenie začalo čoraz viacej slabnúť, až sa nakoniec úplne prerušilo. A to preto, lebo ľudia namiesto pôvodného citového a citlivého prístupu k prírode, k životu i ku sebe samým navzájom, začali stavať do popredia svoj rozum, rozumový chlad a racionalitu.
To spôsobilo vzďaľovanie od duchovnej reality stvorenia a degradovanie vlastnej duchovnej citovej vnímavosti voči prírode i životu. Človek si začal namýšľať, že je pánom, a ako neobmedzený pán sa začal aj správať. Začal ničiť a zotročovať prírodu kvôli vlastným, rozumovo materialistickým prianiam. Ľudia sa začali správať surovo a bezohľadne, a to nie len voči prírode, ale i voči sebe samým. Ľudstvo má vo vzťahu k prírode na svedomí nesmierne množstvo zbytočného utrpenia, zabíjania, ničenia a drancovania. Človek sa stal tak veľkým škodcom, že bytosti prírody sa v súčasnosti s odporom odvracajú už len pri zmienke o ňom.
Vo svojom veľkom utrpení začali bytostní služobníci volať k Stvoriteľovi, aby im dovolil urobiť koniec zločinnému jednaniu ľudí. Aby im dovolil vykonať spravodlivú odplatu za všetko spôsobené utrpenie. Aby mohli ľudí zraziť z piedestálu ich rozumovej pýchy a skrze bolestnú žatvu vlastnej sejby ich donútiť nájsť opäť stratenú pokoru a úctu ku všetkému živému, ktorá jediná prísluší ľudskému duchu. Aby opäť našli pokoru a úctu pred Stvoriteľom a jeho Vôľou, pretože aj od nej sa vo svojej rozumovej pýche stále viac vzďaľovali.
Takáto je súčasná situácia! Len nesmierna Božia Láska a trpezlivosť ešte stále zadržujú spravodlivú odplatu bytostných služobníkov. Len Pánova Láska a trpezlivosť dávajú ľuďom ešte stále šancu a čas na to, aby duchovne dozreli, spamätali sa a sami dobrovoľne našli správny vzťah k životu a k prírode. Vzťah plný citu, úcty a ohľaduplnosti voči svetu prírody i voči ostatným ľuďom.
Avšak spätný návrat dôsledkov všetkého, čo bolo vykonané, naspäť k svojmu pôvodcovi je Boží zákon! Je to zákon Spravodlivosti Pána! Je to zákon karmy! A preto nemôže ani Pánova Láska, ani jeho trpezlivosť držať ochrannú ruku nad ľudstvom donekonečna. A ešte navyše, keď sa aj tak stále ľudia nechcú dobrovoľne zmeniť k lepšiemu a väčšina obyvateľstva zostáva stále veľmi vzdialená tomu, čo má naozaj cenu a čo je skutočne hodnotné.
Blíži sa preto čas, kedy sa ruka Lásky Pána stiahne, aby bytostné na ľudstve naplnilo princíp jeho Spravodlivosti! Lavína odplaty sa dá do pohybu a začne drviť všetko, čo jej bude stáť v ceste! Bude to spravodlivá odplata za každé spôsobené utrpenie, alebo zbytočnú smrť hoci i len toho najmenšieho tvora. Potom nech sa ľudia skúsia odvolávať na svoje „sväté“ knihy, ktoré im hovorili, že sú pánmi a môžu sa beztrestne správať ako páni. Potom naopak poznajú, že nikdy neboli nijakými pánmi, ale vždy boli iba hostia. Hostia vo veľkej domácnosti bytostného, ktorí sa ako hostia mali aj správať. Mali mať v hlbokej úcte svojho hostiteľa, pretože im zo svojej lásky úplne všetko poskytol a stále poskytuje. Zem, vodu, vzduch, prírodu, potravu a dokonca aj ich vlastné telo. Všetko toto je darom bytostného ľudskému duchu na jeho pozemskej ceste k duchovnému vzostupu.
Až teda nadíde čas, bytostní služobníci udrú so všetkou svojou priamočiarou drsnosťou všade tam, kde spočíva príčina odklonu každého jednotlivého ľudského ducha od jeho správnej cesty stvorením. Udrú tam, kde vo vnútri osobnosti dominuje to rozumovo chladné. To rozumovo sebecké, vypočítavé, bezohľadné, surové a bezcitné, čo urobilo z tejto nádhernej planéty peklo a z ľudí tragické kreatúry ľudských bytostí.
Zásadná otázka znie, kto pri páde lavíny odplaty bytostných služobníkov zostane ušetrený, keď Hospodin vydá povel?
Len ten, kto sa bude celou svojou silou snažiť byť taký, ako bytostní s nádejou očakávali od ľudí od samého začiatku ich vývoja na zemi. Ušetrený môže byť len ten, kto sa bude snažiť o čistotu vnútra, o dobro a lásku k blížnym. Len ten, kto bude milovať Stvoriteľa, bude sa snažiť plniť jeho Vôľou a bude mať v úcte všetko prírodne bytostné.
Každodenne máme prírodu pred očami a predsa chodíme okolo nej ako slepí! Stále ju vnímame len ako naivné deti bábkové divadlo a myslíme si, že bábky žijú a samé sa pohybujú. Dospejme konečne! Uvedomme si, že všetko v prírode je vedené rukami bytostných! Že je to nimi múdro spravované v súlade s Vôľou Najvyššieho.
Majme preto úctu voči prírode a voči bytostiam, stojacim za ňou. Majme pred nimi pokoru. Vysielajme k ním svoju lásku, vďačnosť, vzájomnosť a prepojenie. Jedine takto budeme stať vo stvorení správne a bytostné nás bude podporovať na našej ceste domov, do ríše Ducha. Jedine takto môžeme uniknúť katastrofálnym dôsledkom lavíny odplaty bytostných služobníkov, ktorá je na spadnutie.
Komentáre