Jednou z týchto pomocí je upozornenie na to, aké malicherné sa ukážu mnohé veci, ktorým tu na Zemi prikladáme význam. Veľmi skoro po odložení fyzického tela dôjde k zásadnej zmene. Mnohé názory, tu na Zemi sa javiace ako dôležité tak, že ich uznávajú milióny ľudí, týkajúce sa vecí duchovných, filozofie, alebo politických názorov, to všetko sa ukáže v novom svetle ako neživotné a kŕčovité, spojené len s pozemskou chápavosťou vecí.
Ak duše ľudí po fyzickej smrti majú v sebe dostatočne živého ducha a dostatočnú čistotu pochopia, aká strnulosť bola v ich pozemských postojoch voči svetu i voči druhým ľuďom. Rozbroje a nezmieriteľnosť, názorové spory, agresivita v myšlienkach, slovách i uskutočnená pozemsky, to všetko sú výsledky nepochopenia správnej cesty človeka stvorením.
S hanbou a zármutkom hľadia duše ľudí na svoj pozemský život, keď sa považovali za pravoverné a prísne sa držiace určitej náuky, filozofie, alebo politického názoru. V skutočnosti však boli sústredené iba na detaily, úmerné ich zrelosti a chápavosti. Držali sa iba čiastočného poznania, vytrhnutého z celku stvorenia, ktoré bolo skrze myšlienkové formy vytvorené druhými ľuďmi.
Duše cítia hanbu, keď sa spätne dívajú na svoje pozemské ustrnutie v jednotlivostiach, skrze ktoré sa im strácal pohľad na skutočne dôležité veci v živote. Jednou z nich je vnímavosť každého okamžiku prítomnosti prostredníctvom svojho vrúcneho citu. K tomu, aby takýmto spôsobom žili, chýbala sila a odvaha. Chýbala vnútorná sloboda chcieť prijať a prežívať dianie okolo seba svojim čistým, ušľachtilým cítením.
Schopnosť čistého citového prežívania dáva totiž vždy možnosť vnímať z vyššieho pohľadu vlastný život, druhých ľudí i celé spoločenské dianie. Žiaľ, práve táto schopnosť živého a autentického cítenia býva prebitá šermovaním jednotlivosťami, vytrhnutými z celku. Príliš ľahko sa človek necháva vtiahnuť do temnej pasce nezmieriteľnosti názorov, podporovanej temnou ľudskou domýšľavosťou, chcením vyniknúť nad druhými a vedieť to lepšie než oni.
Prebudená ľudská duša, nachádzajúca sa vo svetlejších úrovniach, predchnutých väčšou citovou voľnosťou, sa spätne díva na chvíle svojich domnelých názorových víťazstiev ako na okamihy veľkého duchovného sklamania. Je nadmieru zvláštny a pozemsky až nepochopiteľný obraz, ako vo svetlých úrovniach spolupracujú práve tie duše, ktoré viedli pozemsky nezmieriteľné názorové zápasy trebárs v duchovných záležitostiach a nemohli sa nikdy zhodnúť. V úrovniach svetlejšieho druhu potom často hľadajú k sebe cesty, aby sa jeden sklonil pred druhým v ospravedlnení a v prosbe o odpustenie za svoju pozemskú strnulosť a obmedzenosť.
Takáto premena je však podmienená získaním nadhľadu nad pozemskými názormi a myšlienkovou strnulosťou. Platí to pre duše, ktoré v sebe nesú dostatok ušľachtilosti a duchovnej dôstojnosti. A zároveň čistotu i detsky neskalený duchovný základ.
Tam ale, kde toto chýba, tam nedôjde k pochopeniu ničoho ani po fyzickej smrti. Tam zostane len zarputilosť a samoľúbosť, ktoré bránia postupu do vyšších úrovní, umožňujúcich väčší rozhľad a chápavosť. Takýmto dušiam chýba možnosť odstupu od úzkoprsého posudzovania vecí a hrozí im úplné zlyhanie a skĺznutie do ešte väčších hlbín, z ktorých sa nie je ľahké pozdvihnúť.
Ak chceme vykročiť cestou k vzostupu, mali by sme si uvedomiť tieto skutočnosti už tu na Zemi a v čistom prežívaní citom by sme mali odkladať myšlienkovú strnulosť, aby sme sa oslobodili od falošných postojov, ktoré v sebe nesieme voči ľudskej spoločnosti a voči našim blížnym. Kto toto dokáže, kto sa oslobodí duchom, pokročí na svojej ceste k Svetlu oveľa viac než tí, ktorí kŕčovite ľpejú na jednotlivostiach.
Vystúpiť zo zajatia zúženého myslenia je v rukách každého z nás. Cestou k tomu je vnútorná veľkosť a schopnosť odpustiť druhým. V tomto spočíva nádej pre nás samotných i pre druhých, ktorí sami nevedia ako a kde začať.
V skutočnosti je to ale veľmi ľahké a začať s tým sa dá ihneď. Ihneď vyjdime a dajme druhým vedieť, že sme vnútorne pokročili, a že v oslobodení seba samého podávame druhým ruku v duchu priateľstva a čistého spolu pôsobenia. Veľké pomoci a požehnanie zo svetlých výšin prúdi ku každému takémuto človeku. Už tu na Zemi tak môžeme dospieť k slobode a ku kľudnej, vyrovnanej hladine svojho ducha.
Komentáre
Ak chcem v sebe objaviť,čo znamená pojem z vašeho článku: "Schopnosť čistého citového prežívania" - myslíte si,že je tuna naprosto potrebné stíšenie vlastnej mysle?
Mnohí duchovný učitelia sa zhodujú vtom že naša myseľ je najväčšou prekážkou k osvieteniu.
Nuž,keď stíšim svoju myseľ, cítim iba chlad a prázdnotu,ale ja predsa nechcem smerovať k chladu a prázdnote.
Myslíte si,podľa vašich skúseností, že práve takto v sebe objavíme hlbšie citové prepojenie so sebou?
stíšením mysle?
Ďakujem.
K tejto Vašej otázke som sa dostal až teraz. Odpoviem Vám na ňu pri zverejňovaní ďalšieho z mojich textov, čo predpokladám bude pravdepodobne v pondelok.
Pýtate sa, či citové prežívanie v sebe objavíme stíšením mysle. Odpoveď znie: Nie. Stíšenie mysle privádza ľudí k uvedomeniu si a k prežitiu toho, že existuje ešte aj iná realita, než iba tá, ktorá je tvorená ľudským rozumom. Že okrem nej existuje aj realita Ducha. Realita vyššej Pravdy.
Citové prežívanie je ale niečo iné, čo prebieha za pochodu, počas prežívania každodenného života. Každý človek, ktorý sa snaží o vedomé bytie má pochopiť, ako sa citové impulzy v ňom počas dňa prejavujú. Má im načúvať, má sa nimi riadiť, má ich rozvíjať a podporovať.
Ako teda načúvať tomu citovému v sebe a ako to rozvíjať?
To citové je to najcennejšie v nás a prejavuje sa svedomím. Čiže tým, že vnútorne cítime, ako sa máme v určitej chvíli zachovať a čo máme povedať. Je to nesmierne jemný citový impulz, ktorý sa máme naučiť počas dňa zachytávať a riadiť sa ním. A to v tých najbežnejších situáciách. Žiť životom citu znamená riadiť sa svojim svedomím.
Ďalším z citových impulzov je cit lásky. Je to láska k niekomu blízkemu, ale aj láska ku všetkým blížnym. Je to láska k prírode a k zvieratám. A samozrejme, láska k Stvoriteľovi. Kto vo svojom srdci cíti akýkoľvek druh čistej lásky, kto sa snaží o láskyplný život, je človek cituplný. Je človek, ktorý žije citom tak, ako ľudská bytosť má a tak, ako nám to doporučil Pán Ježiš hovoriac, že najdôležitejšie v našom živote je milovať svojich blížnych a Stvoriteľa.
Ďalším zásadným citovým impulzom je radosť. Je prežívanie radosti.
Ak cítime jednoduchú, prostú, čistú radosť, je to pohyb nášho ducha. Je to základné a elementárne prežívanie nášho ducha.
Ak cítime čistú, prostú radosť z vlastného bytia, z toho že existujeme a že sme, hýbe sa v nás a raduje sa v nás náš duch, čiže naša citová vnútorná podstata.
Rovnaké je to aj keď cítime čistú radosť z nejakej činnosti. Radosť z pohybu, radosť z nejakej práce, radosť z tvorivej činnosti, radosť z čohokoľvek, čo je čisté a dobré. Život prežívaný v radosti je životom ducha a citu. Takýto život máme žiť a naša radosť bude tým najkrajším citovým prežívaním.
No a ďalším „cvičením“, alebo stimulovaním toho citového v nás je modlitba. Konkrétne modlitba vďaky. Svojmu Stvoriteľovi môžeme za všetko ďakovať prostredníctvom slov, ale môžeme mu ďakovať aj bez slov. A to formou vrúcneho citu vďaky. Krátky, vrúcny cit vďaky, smerujúci nahor k Pánovi, je lepší a účinnejší, než tisíc slov. Keď ideme napríklad večer spať, ako plnohodnotná modlitba úplne postačí krátky, vrúcny cit vďaky. Týmto spôsobom prejavíme nie len vďaku Pánovi, ale zároveň tým stimulujeme a rozvíjame svoje citové prežívanie.
Srdečne pozdravujem a dúfam, že to bude stačiť.
Nijaký rozumový argument, že po smrti existuje ďalší život, nepresvedčí rozumového človeka, ktorý bude vyžadovať stále ďalšie a ďalšie dôkazy. A to do nekonečna.
Na to, aby sme chápali a vnímali veci za hranicou bežnej reality, máme v sebe náš duchovný cit. Ním dokážeme vycítiť, aká je skutočná pravda.
V našom stvorení totiž funguje zákon rovnorodosti, na základe ktorého je možné poznávať iba rovnaké rovnakým. Prostredníctvom rozumu veci rozumové, hmotné a pozemské. A prostredníctvom duchovného citu veci duchovné.
Ďakujem, že ste mi pomohli osvetliť to,načo som možno časom zabudol a prehliadal...