Odpúšťajte svojim blížnym!

Tieto slová vyriekol kedysi Syn Boží varovne pre celé ľudstvo. Tieto slová nepatrili len ľuďom tej doby, lebo všetko, čo vyšlo z Jeho úst je Večná Pravda, je to nadčasové, a tak aj dnes sú tieto slová viac ako aktuálne. Avšak rozumieme Jeho slovám naozaj tak, ako by sme mali? Pátrame a hľadáme vo svojich srdciach tú pravú podstatu a zmysel vznešených slov Pána Ježiša? Obávam sa, a podľa toho, ako to vyzerá všade naokolo, som presvedčený o tom, že nie je skutočným úsilím ľudstva poznať zmysel týchto slov.

V rozhovoroch si ľudia často uvedomujú, že ich životné trápenie alebo zdravotné problémy sú veľmi často spojené s prežívaním nepríjemných emócií, stresu, prežití, ktoré im spôsobujú ľudia v ich okolí. Tento ma oklamal, tamten ma okradol, tamtá ma ohovára, tento mi robí naprieky a veľa podobných nepríjemných každodenných prežití nám môže takto znepríjemňovať život a podpísať sa pod životné trápenie alebo poškodenie zdravia. A tu sa dostávame k jadru problému – poviete – treba odpustiť. Okamžite prichádza odpoveď – ja som odpustil, ja som odpustila.

Ak teda človek odpustil, prečo teda trápenie nezmizne? Prečo choroba nezmizne? Prečo ma to tam vnútri stále bolí? Prečo je mi to nepríjemné? Je to vari taká nespravodlivosť, že ja odpustím, a trápenie ostáva?

Nie. Problém je v tom, že ľudstvo je tak namyslené a tak domýšľavé, že si myslí že robí dobre, a pritom sa len moce v jednom kruhu. Nedokáže sa vymaniť zo svojich trápení, pretože nevie, čo znamená skutočné odpustenie.

Skutočné odpustenie odvracia pozornosť od toho, kto nám trápenie spôsobuje, a sústredí svoju pozornosť na samého seba, na moje vlastné chyby a nedokonalosti. Nehľadá chybu už nikdy viac nikde inde, len v samom sebe. K tomu je však potrebná skutočná pokora, vlastnosť dnes veľmi vzácna.

Človeku sa vždy dostáva len to, čo si svojím chcením privodil. Podľa Zákona – Čo zaseješ, to musíš zožať – platí, že sa k nám vždy dostáva len to, čo sme si sami privodili. Preto nie je správne sa trápiť tým, že on alebo ona mi robia nejako zle, ale uvedomiť si, že je to len zrkadlový obraz, ktorý nám ukazuje, čo máme ešte napraviť vo svojich životoch.

Keď obraciam svoju pozornosť od blížneho na seba, už to je prvý krok k odpusteniu. Uvedomenie si svojho nedostatku a priznanie si toho, že to bola vlastne moja zlá vlastnosť, ktorá ma iritovala pri tomto deji, je krok druhý. Tretí krok je náprava – po uznaní si svojej chyby snaha viac už túto chybu neopakovať. Možností k tomu poskytuje život plné priehrštie.

Ťažké? Niekedy áno.

Prečo? Lebo si namýšľame, že sme lepší, ako sme, lebo nám chýba pokora.

Krásnym príkladom je kajúci lotor, ktorý hoci v posledných chvíľach života, ale predsa v sebe objavil čistú pokoru, a uznal, že bol veľmi zlý a hriešny. Jeho citové prežívanie bolo tak silné, že mu mohol Pán Ježiš pokojne povedať, že ešte dnes bude v raji. On mu neodpustil hriechy preto, lebo bol Boží Syn. On mu odpustil hriechy preto, lebo lotor prejavil a precítil skutočnú ľútosť nad tým, čo spáchal, prebudil v sebe skutočnú pokoru pred zákonmi Stvoriteľa, a uznal Pána Ježiša za Božieho Syna. Prítomnosť Pána Ježiša v tomto človeku prebudila driemajúcu dobrotu a čistotu, ktorú prekryl ľahkovážnym prístupom k životu. Pán Ježiš ako Syn Najvyššieho dokázal toto celé prehliadnuť, videl v tomto človekovi dobro, preto Jeho slová – ešte dnes budeš v raji – boli len potvrdením toho, že si to ten človek zaslúžil.

Preto je potrebné naše neprestajné úsilie o to, aby sme pracovali na svojich chybách. Nie na chybách našich blížnych. Prinesie nám to duševnú rovnováhu, zdravie, dobré vzťahy, prosto veci, ktoré sú na nezaplatenie.

Karol Vrabel