.jpg)
Náš duch však nevyhnutne potrebuje preraziť navonok, aby v duchovne citovom prežívaní života vyrástol v silný strom, prinášajúci zdravé plody. Ak to však nedokáže hrozí mu, že za pevnou škrupinou pozemského rozumu v dlhoročnej vnútornej vlažnosti začne zahnívať a nevzíde k Svetlu.
Pochopme, že náš telesný mozog, náš rozum sa nám nikdy nestane prameňom radosti, pretože neslúži k tomuto účelu. Slúži len k zhromažďovaniu pozemských znalostí a skúseností, ktoré sú potrebné pre našu fyzickú existenciu.
Naše telo spolu s rozumom je ako auto a náš duch je ako vodič, ktorý ho riadi. V nepochopení týchto skutočností však došlo k tomu, že vodič stratil schopnosť riadiť auto. Auto ho pevne uzavrelo v sebe a jazdí si tam, kde ono chce.
Pritom je však auto samotné bez vodiča neživé, rovnako ako sa telo bez ducha nie je schopné hýbať, dýchať, alebo prežívať radosť.
Duch mnohých ľudí trpí uzavretý v tejto škrupine bez toho, že by si to dotyčný človek uvedomoval a realitu tohto stavu pochopí až vtedy, keď fyzicky zomrie.
Čas nášho vývoja na zemi je však nesmierne drahocenný! Každý okamih, kedy je duchovné v človeku utláčané a nemôže sa prejaviť, je okamihom strateným. A aj keď si ľudia myslia, že to tak nie je, že prežívajú zmysluplný život prostredníctvom uspokojovania svojich pozemských prianí, v skutočnosti to nie je vôbec pravý život. Lebo pravý život je spojený jedine s citovým prežívaním nášho duchovného vnútra. Jedine v tom citovo duchovnom spočíva vzostup a približovanie sa k múdrosti a zrelosti. Jedine v tom spočíva prísľub večného života v raji.
Ľudia tomu však nerozumejú a nedokážu to uchopiť, pretože vo svojich fyzických telách, obklopených vonkajším hmotným priestorom považujú práve toto za jediný rozmer svojho bytia.
Keby však bolo len na okamžik umožnené duchu človeka naladiť sa na obraz, ktorý sa skrýva za týmto slovami: „poklad spočívajúci v blaženej radosti duchovného bytia v raji“, tu by mnohý nenašiel viac pokoj, pokiaľ by s celou svojou silou a nadšením nevykročil k tomuto cieľu.
Slová samotné sú slabé na to, aby vyvolali v rozume príslušný obraz, pretože rozum bude hľadať len pozemské vysvetlenie a pochopenie.
Ponechajme však ducha, aby vo svojej citovej voľnosti a jasavej detskej radosti načerpal z tohto obrazu silu. Lebo jedine duch je schopný zachytiť obraz vzdialeného domova vo Svetle, z ktorého vyšiel, aby poznával zákony stvorenia v hmotných svetoch. Lebo tušenie jeho pravého domova je v ňom stále živé, ako vzdialené tóny nádhery a šťastia. Duch v sebe trvalo nesie túto spomienku, i keby sa v ňom počas mnohých životov v hmotnosti stlačila iba do maličkej iskričky nádeje.
Táto iskrička možnosti znovuzrodenia zostáva stále v ňom a je vždy pripravená sa opäť rozžiariť v jasný plameň, ktorý je účastný všetkého, čo človek prežíva na Zemi.
Odložené a odstránené má byť úplne všetko, čo brzdí a prekáža duchu v jeho prejavení sa navonok. Vnútorne máme žiť naplno! Dajme v sebe ožiť ušľachtilej radosti a s dôverou vo víťazstvo dobra kráčajme všetkým, čo ešte budeme musieť vo svojom živote prežiť.
Duchovní pomocníci nám budú stále nablízku a budú nás viesť tak, aby sme sa naučili v každučkom okamihu zhromažďovať poklady ducha.
Ak to dokážeme, a je isté, že to dokáže každý človek, potom sa raz všetci spoločne stretneme na miestach, kde nami prenikne blaženosť a šťastie. A my vtedy poznáme, že sme vstúpili do svojho pravého domova vo Svetlých úrovniach Pánovho stvorenia.
Lebo vnútorný vzostup človeka sa odvíja jedine od jeho schopnosti všetko prežívať citom, ktorý vždy dokáže nachádzať cesty k čistému postupu vpred a nahor k Svetlu. Nášmu duchu má byť v tom ponechaná sloboda, aby sa prejavoval v radostnom nadšení tak, ako je mu to prirodzené.
Nechajme teda preniknúť veľkosť a ušľachtilosť svojho ducha navonok a on nám potom skrze cit ukáže, čo je správne a harmonické, a tým pádom Svetlom chcené. Potom nám bude požehnanie Svetla na všetkých našich cestách stále nablízku.
Komentáre
Idem priamo k veci, k rozumu a citu. Rozum sa tu líči ako nejaký zloduch a duch/cit ako nejaká nevinná obeť a chudáčik. Nemyslím si. Človek (aj zviera) je bytosť ako celok, nemôže sa duch/cit vyhovárať na rozum. Práve naopak, duch to riadi a záleží na tom, či je citový či bezcitný. Rozum to len vykoná. Ak je duch citový, rozumový človek vykoná pekné veci, posadí stromy, nechá lúku, les na pokoji, nepotrebuje hromadiť neprimerané statky, autom ide len nevyhnutne. Ak je duch bezcitný, rozumový človek vyrúbe lesy, zastavia lúky, polia, všade ide autom a čím väčším, výkonnejším, rýchlejším, aby ukázal svoje ego, aroganciu, bezcitnosť voči prírode, ľuďom, zvieratám, životnému prostrediu. Čo duch chce, to rozum a telo človeka vykoná.
Že sa Stvorenie humpľuje, je na vine je nadvláda rozumu? Nie. Zlí duchovia (necitoví ľudia) prevažujú (a možno aj nie, ale dobrí ľudia im v tom nebránia, že zlí ľudia robia zlo, práve naopak, ešte sa opičia po nich) a kedže technika/rozum sú dnes múdrejší a výkonnejší ako voľakedy, tak devastácia je o to brutálnejšia. Autá sú výsledkom rozumu, rozum ich vytvoril, áno. Ale na príkaz ducha a pod vplyvom diabla. Svet (kapitalistický) je týmto nehanebne blahobytný, nenásytný, nenažraný, arogantný, ruchocestovateľský, staviteľský, protiprírodný, automobilový, kapitalistický, bezcitný na obraz diabla.
Rozum je nástroj ale duch ovláda nástroj a duch je často bezcitný a ovplyvnený diablom. Ak niekto spraví niečo zlé, ako sa mu povie?: Čo si rozum potratil? Aj tu je vidno, že málo rozumu (mladícka či starecká nerozumnosť) je nedobré. Viac rozumu/vedomosti – dokonalejšie rozhodnutia. Ale tie môžu byť dvojaké - dobré a zlé, záleží na duchu, či je citový a pod vplyvom Boha, alebo bezcitný a pod vplyvom diabla.
A teda ak je ľudský duch citový a ešte aj bohumilý, ROZUMOVÝ človek robí požehnané rozhodnutia a skutky, ak je duch bezcitný a navyše aj pod vplyvom diabla, ROZUMOVÝ človek robí hanebnosti a zatrateniahodné skutky.
Ľudové múdrosti sú aj ľudové citovosti. Ľudové príslovia neslovičkária, čo je za tým, či rozum, či duch, ľudové pravdy sú jednoducho pravdy. Hodnotia človeka ako celok. Nerozumné rozhodnutia môžu byť z hlúposti alebo z bezcitnosti. A tak je rozdiel spraviť niečo zlé z nerozvážnosti, rozumej hlúposti, rozumej z mála rozumu a je rozdiel spraviť niečo zlé vedome, teda rozum to VIE a „hovorí“ to duchu, teda aj duch to VIE a teda duch dá príkaz rozumu to spraviť, vediac, čo sa stane, nie nevediac. Ak je duch dobrý, citový, človek zlú vec nespraví a naopak, ak je duch zlý bezcitný, tak ju človek spraví.
Ľudstvo spravilo mnohé dobré veci a mnohé zlé veci, vedomky aj nevedomky. Teraz sme v dobe, že to už VIEME, máme vedomosti ako nikdy, aj možnosti ako nikdy. Zoberme si napr. lesy. Vyrúbali sme ich aj z nutnosti a potrebnosti, ale aj z márnivosti aj z nevedomosti. A už vieme, že to bolo zlé, VIEME to. A teraz čo? Odstránime stavby a vysadíme lesy? NIE. Lebo prevláda bezcitnosť, arogancia., egoizmus. A koho/čoho sú tie atribúty, rozumu či ducha?
A takých príkladov by sa dalo napísať mnoho a katalyzátorom devastácie je automobilizmus, automobilizmus je katalyzátorom spotvorenia stvorenia. Diablovi sa podarilo zvábiť svet na automobily. Auto nie je len nástrojom-katalyzátorom devastácie zeme, ale je pre ľudí (hlavne mladých) v kapitalizme modla, symbol „veľkosti“, statusu, automobil mení charaktery ľudí, čím rýchlejšie, výkonnejšie, väčšie auto tým „väčší“ človek. Automobilizmus ničí medziľudské vzťahy, kedy sa ľudia uzatvárajú do plechových „oblekov“, do plechových izolovaných bublín.
Auto vytvoril rozum, áno, ale na želanie ducha. A pod vplyvom diabla sa automobilizmus zvrhol na zlo.
Alebo ďalší príklad: Ak sme chorí, máme vážny úraz (napr. po automobilovej nehode), alebo zviera je zrazené autom, za kým ideme? Za múdrym lekárom/veterinárom, alebo za duchovným šamanom, liečiteľom? Ano, niečo pomôže aj duchovný liečiteľ, ale vprvom rade ideme za (rozumovým) lekárom/veterinárom.
Moja predchádzajúca kritika nemala za cieľ vás uraziť, ale poukázať na to, že rozum sám o sebe nie je zlý. Je to dar, nástroj, napr. lekárska veda. To, či rozum ničí lesy alebo lieči chorých, nezávisí od rozumu samotného, ale od ducha, ktorý ho riadi. Duch je ten vodič, ktorý nesie plnú zodpovednosť za to, aké príkazy rozumu dáva. Nemôžeme nadávať na nôž, že je ostrý a že reže. My držíme nôž v ruke a režme len to, čo treba rezať.
Súhlasím s vami, že sa musíme vrátiť k pokore a k čistému vnímaniu sveta, aké majú zvieratá alebo deti. Ale verím, že túto čistotu nemusíme dosiahnuť bojom proti rozumu, ale tým, že náš duch začne rozum používať na dobré a požehnané veci.