.jpg)
Je to hlavne o človeku, ktorý skĺzol do lenivosti tela aj ducha, najmä tým, že sám postupne digitalizuje základ, ktorým je rodina. Kým na jednej strane sú ľudia, ktorí digitalizáciu vítajú s otvorenou náručou, na druhej strane stoja tí, ktorí v nej vidia doslova postrach.
V konečnom dôsledku sa však digitalizácia stáva nevyhnutnosťou a to vlastným pričinením oboch skupín.
Vidíme to už pri výchove malých detí, ktoré ešte nevedia rozprávať, ale už dokážu ovládať smartfón, tablet či televízor. Dokážu si pustiť rozprávku a takto presedieť celé hodiny, zatiaľ čo rodič sa venuje svojej činnosti. Neuvedomujeme si, že nám rastú doslova stratené generácie, ktoré budú bez digitálnej techniky nepoužiteľné.
Nerozvíjame u detí nič prirodzené. Všetko vstrebáva detský mozog mechanicky a podprahovо viac z obrazoviek než z rodinného prostredia. Naivne si rodičia myslia, aké je ich dieťa bystré a šikovné, len si neuvedomujú, že u dieťaťa sprznili najmä citovú stránku a rodinnú väzbu.
Teplo rodinného krbu ochladlo modrým svetlom.
Potom sa stretávame s tým, že deti majú rôzne poruchy sústredenia, ADHD, agresívne sklony a podobne. Snažíme sa deťom všetko uľahčovať, a pritom si nenájdeme čas ani na prečítanie rozprávky, zahranie sa či porozprávanie sa s dieťaťom, ako to robili naši rodičia. Berieme im detstvo aj budúcnosť a sami ich vedieme namiesto citov k algoritmom.
Deťom chýbajú základné zručnosti. Študent vysokej školy dnes nedokáže plynule čítať, čo sme my museli zvládnuť už v treťom ročníku základnej školy, keď nám učiteľka so stopkami v ruke vyhodnocovala počet slov za minútu. Deťom chýba slovná zásoba, logické aj kritické myslenie.
Kým sme my chodili do školy s aktovkou na ramenách so spolužiakmi a kamarátmi, dnešné deti rodičia vyvážajú autami keby sa dalo až do triedy.
Dnes takmer nevidieť deti hrať sa vonku tak, ako sme boli naučení my. Keď sme prišli zo školy, prezliekli sme sa, ohriali si jedlo a išli sme von. Aj naši rodičia chodili do práce, robili na zmeny, ale domácnosť a rodina fungovali inak.
Mali sme doslova vrodenú úctu k starším, úctu k vlasti, boli sme vedení k tomu, aby sme si dokázali vážiť maličkosti.
Ešte dnes čerpám z múdrosti prababičiek, dedkov či vlastných rodičov, ktorí nás viedli tak, ako len najlepšie vedeli. Nemali sme smartfóny, tablety, počítače, internet, sociálne siete, lajky, YouTube, neboli sme influenceri… mali sme teplo rodinného krbu, skutočných kamarátov, život na vidieku v spojení s prírodou a domácimi zvieratami.
Dnes všetko pomaly a isto nahrádzajú obrazovky.
Sama som užívateľkou digitálnych technológií a nadšencom pokroku, no snažím sa k nim pristupovať maximálne zodpovedne a neklásť ich na popredné miesto. V mnohom nám dokážu uľahčiť život a je len na nás, či nám budú slúžiť, alebo nad nami vládnuť.
Musíme si zachovať to naše ľudské a prirodzené a vrátiť sa ku skutočným ľudským hodnotám. Vrátiť deťom to, čo sme im nechali vziať - ich detstvo a teplo rodinného krbu.
Monika Nemergut
Komentáre