Čo sa deje s dušou človeka ihneď po pozemskej smrti?

V poslednej dobe si všímam na internete a sociálnych sieťach množstvo odkazov, ktoré zobrazujú „akože“ sa víta duša zomrelého človeka s Pánom Ježišom, alebo ako ho vítajú zástupy anjelov, a podobne. Tieto zobrazenia, akokoľvek sú myslené dobre a úprimne, sú napriek všetkému len znakom hlbokej nevedomosti a neznalosti dejov, ktoré prebiehajú po pozemskej smrti. Sú len výplodmi fantázie, pretože sa priečia všetkým zákonitostiam Pána vo stvorení a nemajú nič spoločné s Pravdou.

Duša človeka krátko po pozemskej smrti, rádovo niekoľko dní až týždňov, je spojená jemnou striebornou šnúrou, akoby pupočnou šnúrou so zosnulým pozemským telom. Nie je už jeho súčasťou, ale je s ním spojená /preto napríklad mohol Pán Ježiš vzkriesiť mŕtveho Lazara a iných – strieborná šnúra ešte nebola pretrhnutá/.

Duša zomrelého prostredníctvom tejto šnúry cíti všetko, čo sa deje s telom – pitva, kremácia, odber orgánov na transplantáciu – to všetko duša pociťuje ako veľkú bolesť, a pritom v podstate zbytočnú. Táto šnúra sa pretrhne po niekoľkých dňoch, čím sa definitívne preruší spojenie s pozemským telom a duša je podľa Zákona tiaže pritiahnutá presne tam, kam patrí, kam si zaslúžila – do jemnejších úrovní stvorenia, ktoré sú temné alebo svetlé, každému podľa jeho zásluh.

Takýchto úrovní sú celé tisíce, snáď aj milióny, presne toľko, ako je rôznorodých skupín ľudí, ktorí v týchto úrovniach pokračujú ďalej vo svojich životoch.

Pýtate sa do akej úrovne sa človek dostane, podľa čoho to vie?

To najhoršie a najtemnejšie v každom človeku je tým, čo rozhoduje. Aj keby zachránil stovky životov, robil dobročinnosť, charitu, pomáhal slabým, ak v sebe duša nosí nejakú slabosť, ktorej sa počas života nevedela zbaviť – napríklad sklon ku krádežiam, závisť alebo lakomstvo, napriek všetkým dobrým skutkom tá duša bude pritiahnutá do úrovne temna – kde budú rovnaké duše – rovný rovného si hľadá. Tu v tejto úrovni duša ďalej dozrieva, a keď si po určitom čase uvedomí, čo robí zle a prebudí sa v nej úprimná túžba po zmene k lepšiemu, vtedy sa môže pohnúť o stupienok vyššie.

Ak je to svetlá duša, je pritiahnutá do svetlejších, jemných úrovní, ktoré sa javia niekedy týmto dušiam ako rajská záhrada, ale to ešte ani zďaleka nie je tak. V týchto svetlejších úrovniach ďalej pokračuje čulý život, kde sú duše pod vedením svetlých pomocníkov vedené, aby sa ďalej rozvíjali, pracovali na výstavbe stvorenia, na sebe samom, jednoducho život ide ďalej. Ešte veľa, veľmi veľa práce má každá ľudská duša, aby sa prepracovala cez tieto všetky úrovne až ku hranici, ktorá ju oddeľuje od nášho duchovného Domova, od Raja.

Tie duše, ktoré tento prirodzený vývoj, toto dozrievanie od semienka až po hotové Božie dieťa, absolvuje celé a zvládne ho, tomu sa otvorí Brána do Rajskej záhrady, do nášho Duchovného Domova. Tu už nie je duša, tu už je duch – to pravé, živé, čo v človeku je, bez akýchkoľvek nedokonalostí, bez posledného prášku nezrelosti.

Ale ešte aj táto oblasť je nesmierne ďaleko vzdialená od ríše Stvoriteľa, kde prebýva Otec, Pán Ježiš a Duch Svätý. Tieto vzdialenosti sú nepredstaviteľne veľké, no napriek tomu to ľudský duch vníma ako veľký dar a veľkú milosť, smieť pôsobiť v Raji. Je to dokonalé šťastie, najdokonalejšie, aké existuje. Aj tu duch človeka pracuje na výstavbe stvorenia, pomáha a duchovne pôsobí v najrôznejších spôsoboch, ani náznak nejakého bezcieľneho oddychovania a leňošenia.

Takto to vyzerá v Jeho Dokonalosti, úplne prirodzene, od najsvetlejších sfér odstupňované, až po tie najtemnejšie.

Pamätajme, že všetko vo Stvorení je Dokonalé a Spravodlivé, ani zrnko maku sa nestratí pred Zrakom Stvoriteľa. Všetko, úplne všetko Jeho dokonalé Zákony spracujú a vystavia každému z nás účet. Usilujme sa, aby sme obstáli. Nie je to až také nemožné, ak je v človeku ukotvené dobré chcenie a trvalá snaha o zlepšovanie svojich nedokonalostí.

Karol Vrabel