Nespočetné sú osudové vlákna krívd a pocitov ublíženia, ktoré sa tiahnu medzi ľuďmi. Sú neviditeľné pozemským očiam a preto sa mnohí domnievajú, že sú ušetrení týchto húževnatých vlákien, napínajúcich sa medzi všetkými, ktorí si navzájom spôsobili krivdu, alebo cítia voči druhému výčitku na základe nejakého bolestného zážitku.
A hoci nie je navonok nič vidieť, v jemnejších úrovniach sa tiahnu medzi ľuďmi husté osudové vlákna, podobné tým najpružnejším a najlepkavejším závojom pavučiny.
Tieto vlákna obopínajú ľudí a sú na nich prichytené háčikmi, zachytenými v ich dušiach. Nie je ľahké sa od nich oslobodiť, pretože to vyžaduje úplné zbavenie sa vnútornej horkosti a oslobodenie sa od protivenstva voči tomu, či onomu blížnemu.
Tam, kde vyslovenie nejakého mena vedie niekoho k vzplanutiu zlosti, k rozochveniu hlasu, alebo len k nepatrnému vzkypeniu krvi na základe pripomenutia niečoho minulého, čo vzbudzuje pocit ublíženia a dotknutosti, všade tam je možné hovoriť o zachytení osudového vlákna. Toto vlákno drží pevne a vytvára niečo „živé“, čo spája jedného s druhým, alebo často i viacero ľudí navzájom.
Toto živé osudové vlákno je prekážkou pre skutočný duchovný vzostup človeka, pretože je známkou nepochopenia pravého stavu slobody a vznešenosti ducha.
No a v súčasnosti sa nachádzame v čase, kedy sa každé takéto vlákno stane omnoho viac brániace postupu nahor k Svetlu. Avšak postup ducha vpred je dnes veľmi dôležitý.
Vnútorné, úplné odpustenie je podmienkou ku skutočnému povzneseniu ducha človeka.
Žiaľ, mnohí sú však vzdialení tomuto vnútornému oslobodeniu. Lebo aj napriek tomu, že sami seba presviedčajú, že sú slobodní, v skutočnosti v sebe skrývajú množstvo živých osudových vlákien horkosti, neprajnosti a ublíženia.
Je ale potrebné sa z toho oslobodiť, nechať svojho ducha vzlietnuť v šľachetnom odpustení do výšky, pretože jedine tak budú môcť človeka chrániť pomoci zo Svetla. Kto však v sebe skrýva neodpustenie druhým nemôže očakávať, že zákony Stvoriteľa odpustia jemu samému.
Odpustiť všetkým, bezpodmienečne, je podmienkou toho, aby človek mohol prejsť v súčasnosti všetkým dianím s pomocami zo Svetla, ktoré nutne potrebuje, aby mohol obstáť v tom, čo je pred nami.
Nech je teda odpustenie tým, s čím sa vnútorne vyrovnáme ako s tým najdôležitejším a najpotrebnejším, aby sme mohli byť oslobodení od väzby s nízkymi úrovňami. V nich zostávajú v súčasnosti visieť milióny tých, ktorí odpustenie nazývajú slabosťou a milovanie svojich nepriateľov považujú za bláznovstvo a hlúposť.
Keby ľudia mohli iba na okamžik uvidieť skutočnosť jemnohmotného diania, v ktorom sú zamotaní, spútaní až k uduseniu, so zdesením by padli na kolená a trasúc sa by prosili Stvoriteľa o pomoc a odpustenie.
V momente by sa stratila ich domnelá sebaistota a chvastanie nad tým, akí sú silní a povznesení nad slabošstvo všetkých, ktorí sa snažia zbaviť hnevu a nezmieriteľnosti za spôsobené bolestné príkorie.
Odpustenie znamená vstať a ísť podať ruku blížnemu ako prvý, bez očakávania, že prvým kto tak má učiniť je ten druhý.
Odpustenie sa nezaoberá tým, kto je snáď viac v práve, pretože ono má za cieľ zmazanie niečoho, čo povstalo a stojí medzi ľuďmi ako prekážka ich vzostupu.
Odpustenie zmýva rany minulosti a je začiatkom nového bytia.
Odpustenie je základom skutočného mieru medzi ľuďmi i základom novej doby, ktorá bude stáť jedine a neochvejne na pilieroch Vôle Stvoriteľa a Jeho zákonov.
Odpustenie bez nároku na opätovanie, alebo očakávanie ocenenia od druhých – taká je požiadavka súdiaceho Svetla Syna Človeka.
Vnútorné vyrovnanie, ospravedlnenie za zlé a nečisté myšlienky, ktoré v sebe človek prechovával voči druhým – toto je zahájenie cesty k pravej sile ducha. Je to úplne nový prístup k životu, ktorý ostro kontrastuje s tým, čo je ešte dnes zažité medzi ľuďmi.
Dnes sa je ešte možné nad všetkým týmto usmievať a poukazovať na bláznivosť takéhoto jednania. Avšak mnohí tí, ktorí tak činia, sa zanedlho budú snažiť v tomto smere rýchlo dohnať zameškané.
Aj keby sa človeku ešte dnes smial celý svet, má konať tak, ako to cíti vo svojom vnútri s vedomím, že odkladá minulé a rozväzuje osudové vlákna, ktoré doposiaľ zvierali jeho ducha a oberali ho o slobodu.
Bez váhania by mal človek urovnať všetko, čo je z jeho strany poznamenané neodpustením druhým ľuďom. Len tak sa bude môcť priblížiť k naplneniu slov Pána Ježiša, že naše vlastné viny nám môžu byť odpustené len vtedy, keď my sami dokážeme odpustiť svojim vinníkom.
V tomto spočíva náš osobný vzostup a zároveň pomoc druhým ľuďom v príkladnosti nášho jednania.
Požehnaný je každý, kto tak činí, aby oslobodil svojho ducha z osudových vlákien neodpustenia druhým, pretože v tomto spočíva kľúč k novej dobe života na Zemi.
Komentáre