Všetko môže
byť inak. A všetko aj vskutku inak je! To, čo ľudia považujú
za veľké, je v skutočnosti malé a to, čo považujú
za hodnotné, je v skutočnosti bez ceny. To, za čím sa
toľko naháňajú, nestojí ani zďaleka za takú
námahu.
Každý človek
by vo všeobecnosti chcel žiť čo najdlhšie a byť čo najzdravší
a to až do posledných chvíľ svojho života. V tomto
sa zhodnú absolútne všetci. Ale žiaľ, už iba
málokoho zaujíma, ako vlastne svoj život prežije,
presnejšie povedané, či ho vôbec naplní jeho
skutočným zmyslom. Málokoho zaujíma, či svoj
život prežije v pravom zmysle plnohodnotne. Skutočne plnohodnotne!
Nie podľa toho, čo za plnohodnotné považujú ľudia
samotní.
No a práve v
tomto je skrytý onen veľký paradox a relativita, o
ktorej bude reč. Ak totiž človek žije naozaj plnohodnotne, v
určitom slova zmysle nezáleží na tom, či žije dlho.
Dôležité je, že žije plnohodnotne!
A zase naopak, ani
dlhovekosť a ani pevné zdravie nemajú schopnosť samé
o sebe učiniť život človeka naozaj plnohodnotným.
Ako teda prežiť
vlastný život vskutku plnohodnotne? Naozaj plnohodnotne až
do takej miery, že tým eliminujeme hranice času? Až do
takej miery, ktorá učiní otázku dĺžky trvania
života bezpredmetnou?
Priblížme si
to na príklade nad všetky príklady – na živote
Krista! Žil veľmi krátko, pričom len málokto bude
pochybovať o maximálnej plnohodnotnosti jeho krátkeho
života, ktorou dokázal poprieť hranice času.
Zásadná
otázka teda neznie ako dlho, ale ako kvalitne!
Čo ale dáva
rozhodujúcu kvalitu, skutočnú kvalitu nášmu
životu a činí ho v pravom zmysle plnohodnotným?
Je to túžba po
vyššom, čistejšom, vznešenejšom, ušľachtilejšom, lepšom a
spravodlivejšom! Túžba byť čoraz čistejším,
ušľachtileším, vznešenejším, lepším,
spravodlivejším a ohľaduplnejším! Túžba na
sebe neúnavne v tomto zmysle pracovať. Túžba, ktorú
možno definovať ako snahu po osobnom duchovnom vzostupe.
Práve k týmto
cieľom a ideálom musíme neustále smerovať.
Lebo keďže je človek bytosťou duchovnou, musia byť i jeho ciele
a ideály duchovného druhu. K nim má vážne
usilovať. Má usilovať o dosiahnutie maximálnej
čistoty, ušľachtilosti, spravodlivosti, dobra, láskavosti a
ohľadupplnosti, akej je len schopný. Lebo jedine úsilie
o tieto hodnoty môže učiniť jeho život plnohodnotným.
Nič iného takú schopnosť nemá.
To ale znamená,
že snaženie o hodnoty iného, čiže hmotného druhu,
ktorému väčšina ľudí obetuje všetky svoje
sily, že úsilie o tieto hodnoty nemôže učiniť náš
život v pravom zmysle plnohodnotným. Ak teda budeme žiť
hoci aj tisíc rokov, ale stále sa budeme naháňať
iba za hodnotami hmotného charakteru, náš život
nebude plnohodnotný a jeho dĺžka nám v tom nijako
nepomôže.
Aby sme sa ale dobre
rozumeli, je úplne správne, že chceme byť zdraví,
chceme žiť dlho a chceme mať uspokojené svoje
najzákladnejšie ľudské potreby, ale treba vedieť, že
ani to najpevnejšie zdravie, ani dlhovekosť, ani tie najlepšie
finančné či rodinné pomery nedokážu sami o
sebe privodiť a vyvolať duchovný vzostup. To zostáva
vyhradené iba nášmu najvnútornejšiemu chceniu!
Jedine ono a nič iného určuje, či svoje životné
snaženie zameriame smerom k výšinám, čiže k
duchovnému vzostupu, alebo ho naopak nasmerujeme k nízkym
snahám iba o hmotné. Iba na najvnútornejšom
chcení každého človeka záleží, či
bude ako vták smerovať strmhlavým letom nahor, alebo
zostane ako väzeň naveky prikovaný k hmote.
A v tejto slobode
vlastného chcenia tkvie veľká spravodlivosť, ktorá
neberie do úvahy rozdiely v sociálnych pomeroch, v
zdravotnom stave, vo výške vzdelania, či v desiatkach iných
ukazovateľov. Pozitívne podmienky môžu človeku
pomáhať, ale duchovný vzostup mu sami o sebe
neprivodia. Nepriaznivé podmienky ho zas môžu brzdiť a
zadržiavať, ale nie sú schopné zabrániť mu v
duchovnom vzostupe, ak sa preň pevne rozhodol. Lebo jedine
najvnútornejšie, vlastné, slobodné chcenie
človeka určuje jeho cestu a v tom tkvie oná veľká
spravodlivosť.
Zdravie, vitalita,
sila, dlhovekosť, ale i hmotné zabezpečenie a dostatok
finančných prostriedkov, to všetko nám teda má
poslúžiť k tomu, aby sme stáli pevne v hmotnosti zeme
a mohli bezpečne a nerušene duchovne kráčať nahor. Aby sme
sa pevne a isto stojaci na zemi zamerali k výšinám
ducha.
Zdravie, vitalita,
dlhovekosť, finančné zabezpečenie, harmónia v
rodine, to všetko však nemá byť hlavným cieľom
nášho života. Nemá to byť jeho hlavným
účelom, ale len prostriedkom k účelu! K skutočnému
účelu a zmyslu bytia, ktorým je duchovný
vzostup! Duchovný vzostup, totožný s vážnou
snahou o dosiahnutie čo najvyššej možnej čistoty, ušľachtilosti,
dobra, spravodlivosti, láskavosti a ústretovosti voči
ostatným. Duchovný vzostup totožný s vážnou
snahou o poznanie Pravdy. Pravdy o živote, o jeho zákonitostiach
ako i o Tvorcovi týchto zákonitostí - o Bohu.
Jedine takéto
úsilie a takáto snaha môžu dať skutočnú
plnohodnotnosť ľudskému životu. Plnohodnotnosť, skrývajúcu
moc poprieť hranice času. Čas totiž vládne iba v hmote.
Avšak tam, kde vládnu hodnoty ducha, tam času niet! Tam
vládne bezčasovosť, totožná s večnosťou.
A
práve večnosť, večné, nikdy nekončiace bytie je
údelom všetkých, ktorí vo vážnom
snažení o duchovné dokážu prežiť v pravom
zmysle plnohodnotný život už tu na zemi.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre