Kto sa trochu hlbšie
zaujíma o duchovné súvislosti života vie, že človek sa na zem
nerodí iba raz. Prichádza sem viac krát a to jednak preto, aby
odložil svoje staré chyby a viny a jednak preto, aby sa práve tu
na zemi mohol výraznejším spôsobom duchovne posunúť nahor.
Znalosť o opätovných príchodoch človeka na zem bola do piateho
vatikánskeho koncilu bežne rozšírená i medzi kresťanmi a toto
poznanie je až dodnes prirodzenou súčasťou všetkých východných
náboženstiev.
Avšak behom stáročí
sa doň vnieslo niekoľko omylov a pokrivení. Jedným z nich je
presvedčenie, že možnosť duchovného vývoja prostredníctvom
opätovných príchodov na zem je nekonečná a bude trvať až
dovtedy, kým človek nedozreje až natoľko, že sa z kolobehu
zrodení vyslobodí.
To je však omyl! Toto
je jeden z veľkých a zásadných omylov, rozšírených medzi
prívržencami reinkarnácie, ktorý berie mnohým ľuďom dôvod pre
urýchlené nastúpenie cesty vlastného, osobného duchovného
vzostupu, pretože sa predsa nemusia nikam ponáhľať. Veď času je
dosť!
Až sa teda raz
dokonale nasýtim všetkých radovánok pozemského života, potom,
niekdy v ďalekej budúcnosti príde čas, keď aj ja začnem so
svojim osobným duchovným vzostupom – uvažujú mnohí.
Ale položme si
zásadnú otázku: ako môže byť kolobeh zrodení v hmotnosti
nekonečným, ak je existencia našej planéty časovo ohraničená?
Veď Zem tak, ako kedysi vznikla, musí raz zaniknúť. A to platí
aj pre Slnko, ako i pre všetky planéty a hviezdy v našej galaxii.
Čas trvania všetkého
hmotného je teda obmedzený a preto duchovný vývoj v hmotnosti
nemôže byť časovo neobmedzený! A ani samozrejme nie je! No a
vážnosť súčasnej doby spočíva v tom, že sa čoraz viacej
približujeme k tejto osudnej hranici!
Skutočnosť je totiž
taká, že ak nezrealizujeme svoj duchovný vývoj do stanoveného
času, naša nezrelá osobnosť bude zničená. Zničená preto, lebo
školou pre dosiahnutie duchovnej zrelosti je hmotnosť. A hmotnosť
podlieha kolobehu vzniku a zániku. A do onej hmotnosti nepatrí len
hmotný svet, viditeľný našim okom, ale aj jemnejšie úrovne, do
ktorých odchádza ľudská duša po smrti. Jedine ak vstúpime do
duchovnej ríše ako plne zrelé duchovne osobnosti, jedine tam
budeme v bezpečí, pretože sa dostaneme mimo dosahu hmoty.
V evanjeliách môžeme
nájsť množstvo zmienok potvrdzujúcich skutočnosť, že raz príde
doba, kedy budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých,
alebo inak povedané, zrelí od nezrelých. Čiže tí, ktorí stihli
včas zavŕšiť svoj duchovný vývoj od tých, ktorí to nestihli.
Viď napríklad podobenstvo o piatich rozumných a piatich
nerozumných pannách, či zmienku o dvoch ľuďoch, ktorí budú
vedľa seba ležať na jednej posteli a jeden z nich bude vzatý, kým
druhý sa ponechá, alebo o iných dvoch, ktorí budú spolu pracovať
na poli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá. Alebo
trebárs vážne slová o čase, kedy anjeli zožnú železnými
kosákmi úrodu ľudských duší na pozemskej pláni a pšenicu
zhromaždia v Pánových sýpkach, kým plevy spália v ohni. A takto
by sa dalo pokračovať.
Mnohí si však
povedia: no dobre, aj keď je možnosť nášho duchovného vývoja
časovo obmedzená, naša zem tu ešte predsa bude milióny rokov.
Takže času je naozaj dosť.
Žiaľ, to je päť
jeden z mnohých omylov. Času, a zvlášť v dnešnej dobe nemá
nikto z nás nazvyš! Prečo?
Lebo milióny, ba
miliardy ľudí zostávajú po svojej smrti celé stáročia a
tisícročia uviaznutých v rôznych záhrobných svetoch a
úrovniach, blúdiac v nich vzdialení Svetlu a Pravde bez toho, že
by stúpali nahor. No a z dôvodu tohto ich blúdenia, vzdialeného
Svetlu a Pravde môže dôjsť k ich ďalšej inkarnácii na zem,
ktorá by ich mohla duchovne výraznejšie posunúť smerom nahor až
o stovky, či tisíce rokov, alebo k nej nemusí dôjsť vôbec.
Ak sa teda v
evanjeliách hovorí, že čas je už blízko, je to mienené práve
z takéhoto, omnoho širšieho, celkového pohľadu. Z pohľadu,
zahŕňajúceho nie len život na zemi, ale aj časové obdobia,
strávené v záhrobných úrovniach medzi jednotlivými
inkarnáciami, ktoré môžu trvať celé tisícročia. Ak sa na to
začneme pozerať takto uvedomíme si, že času naozaj niet nazvyš
a že mnohým sa preto môže vskutku stať, že svoj duchovný vývoj
nedokážu včas zavŕšiť. Že ich nezrelá osobnosť bude musieť
byť preto jednoducho strhnutá do rozkladu všetkého hmotného,
lebo sa nedokázala včas vymaniť z kolobehu hmotných zrodení a
nájsť útočište vo večnej duchovnej ríši, nachádzajúcej sa
nad hmotou a nepodliehajúcej vzniku a zániku.
Časové obmedzenie,
určené na uskutočnenie nášho duchovného vývoja visí teda nad
nami ako Damoklov meč. Ľudia si toho musia byť vedomí a mali by
sa podľa toho zariadiť, pretože tu ide o celé ich bytie!
A
preto je v dnešnej dobe pre ľudí omnoho užitočnejšia pravda o
tom, akými veci naozaj sú, i keď je táto pravda vážna až
hrozivá, ako mylné upokojovanie možnosťou nekonečného vývoja v
stále ďalších a ďalších inkarnáciách, ktorá nie je vôbec
reálna.
M.Š. v spolupráci s
http://uvazujme.blog.pravda.sk/
Komentáre