Vývoj univerza sa
blíži k osudovej hranici, na ktorej bude oddelené všetko správne
od nesprávneho a pravé od nepravého. A žiaľ, mnohí dobrí ľudia
budú musieť na tejto hranici natrvalo uviaznuť, pretože ich
zastavia ich nesprávne názory, náhľady a postoje, ktorých sa
kŕčovito držia. Názory, náhľady a postoje, na ktoré sa taktiež
vzťahuje ono na začiatku spomínané kritérium oddelenia všetkého
správneho od nesprávneho a všetkého pravého od nepravého.
Uviaznu teda na svojich názoroch, nezlučujúcich sa Pravdou,
stojacich proti Pravde a protirečiacich jej zákonitostiam.
Uvediem konkrétny
príklad istého, mediálne veľmi známeho slovenského kazateľa,
ktorý podobne ako všetci ostatní kňazi a kazatelia rôznych
kresťanských cirkví odmieta princíp reinkarnácie. Čo sa týka
jeho osoby, je to bezpochyby dobrý človek, ktorý sa sám osobne o
dobro usiluje a v ľuďoch sa snaží dobro vzbudzovať a podporovať.
Avšak ani jeho dobré srdce a ani ten najkultivovanejší rétorický
prejav nemôžu nič zmeniť na realite. Na tom, aké veci v
skutočnosti sú! Na tom, že princíp reinkarnácie je zákonitosťou
tohto univerza, ktorá z Vôle Tvorcu a bez ohľadu na názory, túžby
a priania ľudí jestvuje a funguje. Na tom nemožno zmeniť nič.
Až sa však stane, že
človek presvedčený o neexistencii reinkarnácie opustí svoje
fyzické telo, vezme si so sebou tam, na druhý breh, vo svojej duši
pevne zakorenené i všetky omyly. Omyly, ktorým verí a ktorých sa
nemieni zriecť.
Avšak tieto omyly,
skryté v jeho duši ho raz nevyhnutne zadržia na onej osudovej
hranici, ktorá prísne oddeľuje všetko správne od nesprávneho a
všetko pravé od falošného. Možnosť ďalšieho duchovného
napredovania bude zastavená a to až dovtedy, kým sa nezbaví
omylov, protirečiacich Pravde. Kým nepochopí, že sa mýlil a
nenájde odvahu otriasť svojimi starými, pevne zakorenenými, ale
nesprávnymi názormi. Musí teda v sebe vybojovať ťažký boj a to
neraz i so základnými pravdami vlastnej viery, ktoré boli falošné
a nesprávne. Musí sa stať ochotným pochopiť a prijať za svoje
to, čo pred tým odvrhoval a popieral.
Ale najtragickejšou
na celej veci je skutočnosť, že potom, keď tento boj v sebe
vybojuje a nové a správne poznanie príjme za svoje, môže sa mu
stať, že brána zostane aj naďalej pevne zatvorená, pretože čas
vypršal.
Výstrahu pred týmto
nebezpečenstvom nájdeme v podobenstve o piatich rozumných a
piatich nerozumných pannách. Tie rozumné mohli vstúpiť, pretože
lampy ich duší žiarili pravým poznaním, kým tie nerozumné
nemali pravého poznania, akého bolo treba a preto si ho museli ísť
doplniť a získať. Avšak vstupná brána smerom nahor sa medzi tým
pevne uzavrela. Čas bol premeškaný a tým ich osobná tragédia
zavŕšená.
V rôznych
kresťanských, alebo aj iných cirkvách sa nachádza mnoho čestných
a o dobro úprimne usilujúcich ľudí, ktorí by mohli radostne
duchovne stúpať nahor, keby si vo svojich dušiach neniesli pevne
zakorenené omyly, pochádzajúce z mylného učenia ich cirkví.
Ak zostaneme pri
kresťanstve, je to napríklad už spomínaná reinkarnácia, alebo
trebárs nesprávny pohľad na poslanie Krista, ktorý neprišiel
trpieť a zomrieť na kríži ako zmierna obeta za hriechy sveta.
Kristus prišiel, aby
ľuďom priniesol Slovo Pravdy, v ktorého poznaní a dodržiavaní
spočíva spása každého jednotlivca. Zmyslom a hlavným účelom
Kristovho príchodu bolo teda prinesenie Slova, ako ukazovateľa
cesty k spáse ľudstva.
Jedine v tomto
spočívala podstata jeho príchodu! Spočívala v prvoradosti Slova!
Jeho utrpenie a smrť boli udalosťami, ktoré vyvstali z nenávisti
ľudí voči Slovu. Z nenávisti voči tomu, čo hlásal.
Ťažisko celého
kresťanstva musí teda spočívať v Kristovom Slove, ktorého
hlásanie bolo ústredným bodom, ako i dôsledkom všetkého, čo sa
pred dvomi tisíckami rokov udialo.
No a podobných omylov
je v kresťanstve ešte viac. Mohli vzniknúť a celé stáročia
pretrvávať iba preto, lebo sa ľudia neodvažovali samostatne
myslieť a skúmať všetko, čo im cirkvi predkladali. Nikdy sa
neodvažovali podrobiť to vlastnému skúmaniu, vážnemu
premýšľaniu a predovšetkým vnútornému precíteniu. Ak sa totiž
niečo nezhoduje s našim najvnútornejším cítením, nemáme tomu
veriť! Ak tomu ale aj napriek tomu veríme len preto, že je to
predkladané autoritou cirkvi, ak tomu veríme bez vnútorného
pochopenia a vlastného presvedčenia je to viera prázdna, dutá,
slepá a formálna.
Bezmyšlienkovité
zotrvávanie ľudí v takýchto názoroch a dogmách sa stáva brzdou
ich duchovného vzostupu. Zostávajú stáť ako prikovaní na jednom
mieste a nebudú môcť ísť ďalej, kým túto prekážku v sebe
neodstránia.
Ale odstrániť ju je
nesmierne ťažké! Lebo ak je to ťažké, ba doslova nemožné už
tu na zemi, na druhom brehu, čiže po našej pozemskej smrti to bude
ešte omnoho ťažšie.
Nie je teda
rozhodujúce to, čo si človek, i trebárs vo svojom dobrom chcení
myslí, v čo verí a čo on považuje za pravdivé. Rozhodujúca je
iba Pravda samotná a to, či sme s ňou, alebo nie sme s ňou vo
všetkých našich názoroch v súlade.
Rozhodujúca je iba
Pravda samotná! Pravda taká, akou je! Veci také, akými v
skutočnosti sú! To, čo je mylné a protirečiace Pravde bude
musieť nevyhnutne uviaznuť na onej osudovej hranici, oddeľujúcej
všetko pravé od nepravého. Nič nepravé, pokrivené, mylné a
falošné sa cez ňu nedostane.
Dôvody, prečo sa
ľudia držia nesprávnych názorov a náhľadov môžu byť rôzne.
Či už povrchnosť a pohodlnosť, bezmyšlienkovité prijímanie
všetkého, čo je sprostredkovávané nejakou autoritou, či už
cirkevnou alebo inou, nedostatok času, alebo odvahy sám veci
samostatne skúmať, alebo z iných dôvodov.
Koľko je napríklad
vôbec ľudí, ktorí si dali námahu vážne skúmať a poctivo
vnútorne precítiť všetky základné pravdy vlastnej viery, aby
napokon za svoje prijali iba to, s čím sa môžu naozaj plne
vnútorne stotožniť?
Veď predsa každému
z nás je jasné, že ak uzatvárame nejakú zmluvu, treba si ju
veľmi pozorne preštudovať, aby sme na niečo nedoplatili. Avšak
základné pravdy rôznych cirkevných vieroúk sa prijímajú
bezmyšlienkovite a bez akéhokoľvek skúmania. Človek ich prijme
za svoje, prežije v nich celý život a odnesie si ich uložené vo
svojej duši i na druhý breh. Takto však nakoniec zožne neblahé
dôsledky z toho vyplývajúce podobne, ako pri nedostatočnom
preštudovaní a podpísaní nevýhodnej zmluvy.
Človek môže napokon
prehrať i celé svoje bytie, pretože nesprávne, ale pevne
zakorenené názory ho budú zadržiavať v jeho duchovnom vzostupe,
nepustia ho ďalej a nakoniec mu nezostane času dohnať zameškané.
Brána už totiž bude zavretá a všetko definitívne stratené.
Zostane už len miesto pre plač a škrípanie zubov.
Človeče, bezohľadne
skúmaj a vlastným prežívaním preciťuj pravdy svojej viery. Nech
už je to viera akákoľvek! S čím sa nemôžeš plne vnútorne
stotožniť, tomu never! Maj odvahu odvrhnúť všetko, za čo sa
nemôžeš postaviť svojim presvedčením! Never autoritám len
preto, že sú považované za autority, ale vážne skúmaj čo
hovoria a čo prinášajú! Nájdi si čas a chuť hľadať Pravdu
tam, kde ju možno nájsť. Lebo iba ten kto hľadá, môže nájsť
a iba ten, kto prosí môže dostať. Lebo jedine v Pravde je sloboda
a vzostup, kým v omyloch a nepravdách je zastavenie, spútanie a
nakoniec záhuba.
Človeče,
a buď si dobre vedomý toho, že zákonitosť nevyhnutného pohybu
vo stvorení všetko nezadržateľne tlačí k osudovej hranici, na
ktorej bude oddelené všetko pravé od nepravého a všetko správne
od nesprávneho. Ako obstojíš?
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre