Nezvykle tvrdým spôsobom budeme hovoriť o probléme, ktorý dokonale odhaľuje mieru ľudského odtrhnutia od prírody a tým od schopnosti chápať a porozumieť tomu najjednoduchšiemu a najprirodzenejšiemu dianiu okolo nás.
Ľudstvo si totiž vytvorilo svoj vlastný svet so svojimi vlastnými hodnotami a bezohľadne nimi šliape po hodnotách veľkého celku univerza, ktorého je súčasťou. Avšak týmto pádom súčasťou škodlivou, nepriateľskou a deštruktívnou! Je chorobou časti veľkého celku univerza. Je chorobnou časťou, ktorej bol v nekonečnej láske darovaný čas na to, aby sa prostredníctvom poznania a prehliadnutia okolitej reality konečne uzdravila.
Ak ale bude zhubná choroba tejto časti donekonečna pretrvávať, bude jednoducho musieť byť oddelená ostrým rezom, aby donekonečna neotravovala harmóniu veľkého celku nádherného univerza.
O čo konkrétne ide?
Prvá polovica júla 2016 sa vyznačovala horúčavami, výrazne presahujúcimi 30 stupňov Celzia. Úžitkové rastliny živorili a príroda trpela suchom. Horúčavy značne znepríjemňovali život najmä starším ľuďom, ale dali zabrať aj mladším.
A potom, akoby na zavolanie prišla prvá vlna dažďov, ktorá bola pre všetkých doslova požehnaním. Pre úžitkové rastliny, pre prírodu i pre ľudí, pretože okrem tak prepotrebnej vlahy priniesla i osviežujúce ochladenie.
Po dvoch, troch dňoch približne 25 stupňových teplôt bola však už pôda suchá, pretože predchádzajúci deficit vlahy bol veľmi veľký.
Cez víkend prišla druhá vlna dažďov. Pršalo celú sobotu i časť nedele. Pôda bola až do hĺbky premočená a výrazné ochladenie umožnilo dokonalé využitie vlahy rastlinami, ako aj ich regeneráciu po období sucha.
Príroda ožila. Horúčavami a suchom vyblednutá farba zelene sa stala sýtou a žírnou. Bolo očividne evidentné, že z hľadiska prírody išlo jednoznačne o požehnanie.
V dennej tlači sa však práve počas spomínaného daždivého víkendu objavil článok s názvom: „Počasie sa zlepší až po daždivom víkende.“ Písalo sa v ňom približne toto: „Škaredé počasie, dážď a vietor nás budú sužovať hlavne v sobotu. V nedeľu by malo byť prehánok menej, no počasie určite nebude vhodné ani na kúpanie či opaľovanie. Zlepšovať sa to začne až v priebehu nasledujúceho týždňa. V pondelok by už hrozba dažďa mala byť menšia a v ďalších dňoch budú teploty zo dňa na deň stúpať.
Nešťastní sú najmä prevádzkovatelia kúpalísk. Manažér kúpaliska Aquatermal v Dolnej Strehovej povedal: Len čo sa zhorší počasie, respektíve ľudia si vypočujú len horšie predpovede, nasledujúci deň na kúpalisko neprídu. Vtedy je to hotová katastrofa.“
Toľko článok. Čo však má byť všetkým týmto povedané?
Pred naším zrakom sa tu v plnej nahote odhaľujú dva diametrálne odlišné pohľady na realitu, či dokonca dve úplne rozdielne reality. Jedna je realitou prírodného diania, ktorej je človek súčasťou a ktorá ho prostredníctvom poľnohospodárskych produktov živí. Druhou je realita sveta ľudí. Realita, berúca do úvahy iba čo najväčšie zisky, bez ohľadu na čokoľvek iného.
Pre prírodu bol teda dážď a ochladenie doslova požehnaním, avšak pre človeka modernej doby, odtrhnutého od prírody naopak nešťastím. „Hrozba dažďa“, ako sa vyslovene píše vo vyššie uvedenom článku totiž atakuje výšku ziskov a možnosti užívania si.
Ak sa teda pokúsime všetko obrazne vyjadriť spôsobom, zjednodušeným na maximálnu možnú mieru, na jednej strane máme chlieb a obživu a na strane druhej zisky a konzum.
Na jednej strane máme prírodu, prirodzenosť a chlieb. Na druhej strane zisk a užívanie si, ktoré neberú do úvahy potreby prírody, aj keď paradoxne človek sám je jej súčasťou. Ona ho živí a je teda na ňu bytostne odkázaný.
Postoj moderného človeka je však postojom absolútneho egoizmu, ktorý si špiní do vlastného hniezda. Jeho postoj je postojom neuveriteľnej zaslepenosti a obludného sebectva, ignorujúceho vlastnú prirodzenosť. Je to postoj bezohľadného výrastka, ktorý stratil najelementárnejšiu úctu voči svojej matke prírode. Táto pomýlená bytosť vníma totiž dar a požehnanie ako hrozbu. Požehnanie dažďa ako hrozbu ušlého zisku. Ide o postoj nepochopiteľnej a vrcholnej zvrátenosti, prejavujúci sa zlorečením namiesto vďačnosti za prichádzajúce požehnanie. Lebo dážď, za ktorý by mali ľudia ďakovať tak, ako to robili naši predkovia ešte spojení s prírodou, vnímame dnes vo svojom pomýlení ako čosi zlého, čo kríži naše plány. Ako hrozbu! Až sem to dopracoval moderný človek! Stal sa žiaľ už jednoducho neschopným rozpoznávať dobro od zla a skutočné hodnoty od prázdnych pseudo hodnôt.
Človeče, čo sa to len s tebou stalo? Prečo a kvôli čomu zapieraš seba samého? Prečo zapieraš a špiníš svoje prirodzené prepojenie s prírodou a s veľkým celkom univerza? Prečo sa staviaš proti nemu? Vari naozaj dopustíš, aby peniaze, zisk, materializmus, konzumnosť a užívanie si zabili v tebe človeka? Aby zabili v tebe ľudskosť, ktorej jednou z neoddeliteľných súčastí je pevná väzba s prírodou? Z jej prirodzenými cyklami a tým i s jednoduchosťou a prirodzenosťou skutočného bytia? Ako dlho si myslíš, že vo svojom nepriateľstve a odtrhnutí od prírody môžeš čeliť obrovskej sile celku, ktorý reprezentuje?
Človeče, uvedom si predsa, že nie si ničím a že sila celku ťa zmätie ako zrnko prachu, keď už bude mať dosť tvojej bezohľadnosti a tvojho egoizmu, upriameného iba na seba. Lebo za súčasnej situácie tvojho vlastného seba uväznenia v pomýlenej realite hmotárstva, peňazí, konzumu a zisku si iba chorobným vredom, kaziacim nádheru tohto stvorenia. Si škodcom harmónie a jednoduchej prirodzenosti, pretože okrem svojho bytostného spojenia s prírodou postupne strácaš i všetky ostatné, vyššie a vznešenejšie hodnoty, ako je česť, spravodlivosť, dobro, či ušľachtilosť. Strácaš, alebo už ani nemáš nijaký záujem o veci vyššie a hmotu presahujúce. Týmto spôsobom si však sám seba odstrihol od všetkého, čo má trvalú hodnotu a celou svojou dušou si sa primkol iba k hodnotám prázdnym a pominuteľným.
Ale tak, ako sú pominuteľné hodnoty, ktorým teraz veríš, tak rýchlo pominie i ten posledný zvyšok času, v ktorom ti to bolo ešte tolerované. A tolerované ti to bolo preto, aby si konečne pochopil a prehliadol. Aby si sa konečne stal človekom, pretože tá sebecká kreatúra, odtrhnutá od prirodzenosti a od všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt, akou si dnes, nemôže v nádhernom celku tohto stvorenia už dlho obstáť. Lebo nakoniec práve tie prírodné sily, proti ktorým tak pyšne a spupne stála ju ako nečakaný morský príval zmätú do nenávratna.
Ste blázni a sebci, pretože v dňoch horúčav a sucha hovoríte o hrozbe dažďa! Vy sebeckí blázni vedzte však, že je tu úplne iná, skutočná hrozba, o ktorej nič netušíte a ktorá visí nad vašimi hlavami! Hrozba úplného vymazania vašej, od reality odtrhnutej osobnosti z tohto stvorenia, pretože už nie ste s ním schopní absolútne v ničom spolucítiť.
Ľudstvo si totiž vytvorilo svoj vlastný svet so svojimi vlastnými hodnotami a bezohľadne nimi šliape po hodnotách veľkého celku univerza, ktorého je súčasťou. Avšak týmto pádom súčasťou škodlivou, nepriateľskou a deštruktívnou! Je chorobou časti veľkého celku univerza. Je chorobnou časťou, ktorej bol v nekonečnej láske darovaný čas na to, aby sa prostredníctvom poznania a prehliadnutia okolitej reality konečne uzdravila.
Ak ale bude zhubná choroba tejto časti donekonečna pretrvávať, bude jednoducho musieť byť oddelená ostrým rezom, aby donekonečna neotravovala harmóniu veľkého celku nádherného univerza.
O čo konkrétne ide?
Prvá polovica júla 2016 sa vyznačovala horúčavami, výrazne presahujúcimi 30 stupňov Celzia. Úžitkové rastliny živorili a príroda trpela suchom. Horúčavy značne znepríjemňovali život najmä starším ľuďom, ale dali zabrať aj mladším.
A potom, akoby na zavolanie prišla prvá vlna dažďov, ktorá bola pre všetkých doslova požehnaním. Pre úžitkové rastliny, pre prírodu i pre ľudí, pretože okrem tak prepotrebnej vlahy priniesla i osviežujúce ochladenie.
Po dvoch, troch dňoch približne 25 stupňových teplôt bola však už pôda suchá, pretože predchádzajúci deficit vlahy bol veľmi veľký.
Cez víkend prišla druhá vlna dažďov. Pršalo celú sobotu i časť nedele. Pôda bola až do hĺbky premočená a výrazné ochladenie umožnilo dokonalé využitie vlahy rastlinami, ako aj ich regeneráciu po období sucha.
Príroda ožila. Horúčavami a suchom vyblednutá farba zelene sa stala sýtou a žírnou. Bolo očividne evidentné, že z hľadiska prírody išlo jednoznačne o požehnanie.
V dennej tlači sa však práve počas spomínaného daždivého víkendu objavil článok s názvom: „Počasie sa zlepší až po daždivom víkende.“ Písalo sa v ňom približne toto: „Škaredé počasie, dážď a vietor nás budú sužovať hlavne v sobotu. V nedeľu by malo byť prehánok menej, no počasie určite nebude vhodné ani na kúpanie či opaľovanie. Zlepšovať sa to začne až v priebehu nasledujúceho týždňa. V pondelok by už hrozba dažďa mala byť menšia a v ďalších dňoch budú teploty zo dňa na deň stúpať.
Nešťastní sú najmä prevádzkovatelia kúpalísk. Manažér kúpaliska Aquatermal v Dolnej Strehovej povedal: Len čo sa zhorší počasie, respektíve ľudia si vypočujú len horšie predpovede, nasledujúci deň na kúpalisko neprídu. Vtedy je to hotová katastrofa.“
Toľko článok. Čo však má byť všetkým týmto povedané?
Pred naším zrakom sa tu v plnej nahote odhaľujú dva diametrálne odlišné pohľady na realitu, či dokonca dve úplne rozdielne reality. Jedna je realitou prírodného diania, ktorej je človek súčasťou a ktorá ho prostredníctvom poľnohospodárskych produktov živí. Druhou je realita sveta ľudí. Realita, berúca do úvahy iba čo najväčšie zisky, bez ohľadu na čokoľvek iného.
Pre prírodu bol teda dážď a ochladenie doslova požehnaním, avšak pre človeka modernej doby, odtrhnutého od prírody naopak nešťastím. „Hrozba dažďa“, ako sa vyslovene píše vo vyššie uvedenom článku totiž atakuje výšku ziskov a možnosti užívania si.
Ak sa teda pokúsime všetko obrazne vyjadriť spôsobom, zjednodušeným na maximálnu možnú mieru, na jednej strane máme chlieb a obživu a na strane druhej zisky a konzum.
Na jednej strane máme prírodu, prirodzenosť a chlieb. Na druhej strane zisk a užívanie si, ktoré neberú do úvahy potreby prírody, aj keď paradoxne človek sám je jej súčasťou. Ona ho živí a je teda na ňu bytostne odkázaný.
Postoj moderného človeka je však postojom absolútneho egoizmu, ktorý si špiní do vlastného hniezda. Jeho postoj je postojom neuveriteľnej zaslepenosti a obludného sebectva, ignorujúceho vlastnú prirodzenosť. Je to postoj bezohľadného výrastka, ktorý stratil najelementárnejšiu úctu voči svojej matke prírode. Táto pomýlená bytosť vníma totiž dar a požehnanie ako hrozbu. Požehnanie dažďa ako hrozbu ušlého zisku. Ide o postoj nepochopiteľnej a vrcholnej zvrátenosti, prejavujúci sa zlorečením namiesto vďačnosti za prichádzajúce požehnanie. Lebo dážď, za ktorý by mali ľudia ďakovať tak, ako to robili naši predkovia ešte spojení s prírodou, vnímame dnes vo svojom pomýlení ako čosi zlého, čo kríži naše plány. Ako hrozbu! Až sem to dopracoval moderný človek! Stal sa žiaľ už jednoducho neschopným rozpoznávať dobro od zla a skutočné hodnoty od prázdnych pseudo hodnôt.
Človeče, čo sa to len s tebou stalo? Prečo a kvôli čomu zapieraš seba samého? Prečo zapieraš a špiníš svoje prirodzené prepojenie s prírodou a s veľkým celkom univerza? Prečo sa staviaš proti nemu? Vari naozaj dopustíš, aby peniaze, zisk, materializmus, konzumnosť a užívanie si zabili v tebe človeka? Aby zabili v tebe ľudskosť, ktorej jednou z neoddeliteľných súčastí je pevná väzba s prírodou? Z jej prirodzenými cyklami a tým i s jednoduchosťou a prirodzenosťou skutočného bytia? Ako dlho si myslíš, že vo svojom nepriateľstve a odtrhnutí od prírody môžeš čeliť obrovskej sile celku, ktorý reprezentuje?
Človeče, uvedom si predsa, že nie si ničím a že sila celku ťa zmätie ako zrnko prachu, keď už bude mať dosť tvojej bezohľadnosti a tvojho egoizmu, upriameného iba na seba. Lebo za súčasnej situácie tvojho vlastného seba uväznenia v pomýlenej realite hmotárstva, peňazí, konzumu a zisku si iba chorobným vredom, kaziacim nádheru tohto stvorenia. Si škodcom harmónie a jednoduchej prirodzenosti, pretože okrem svojho bytostného spojenia s prírodou postupne strácaš i všetky ostatné, vyššie a vznešenejšie hodnoty, ako je česť, spravodlivosť, dobro, či ušľachtilosť. Strácaš, alebo už ani nemáš nijaký záujem o veci vyššie a hmotu presahujúce. Týmto spôsobom si však sám seba odstrihol od všetkého, čo má trvalú hodnotu a celou svojou dušou si sa primkol iba k hodnotám prázdnym a pominuteľným.
Ale tak, ako sú pominuteľné hodnoty, ktorým teraz veríš, tak rýchlo pominie i ten posledný zvyšok času, v ktorom ti to bolo ešte tolerované. A tolerované ti to bolo preto, aby si konečne pochopil a prehliadol. Aby si sa konečne stal človekom, pretože tá sebecká kreatúra, odtrhnutá od prirodzenosti a od všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt, akou si dnes, nemôže v nádhernom celku tohto stvorenia už dlho obstáť. Lebo nakoniec práve tie prírodné sily, proti ktorým tak pyšne a spupne stála ju ako nečakaný morský príval zmätú do nenávratna.
Ste blázni a sebci, pretože v dňoch horúčav a sucha hovoríte o hrozbe dažďa! Vy sebeckí blázni vedzte však, že je tu úplne iná, skutočná hrozba, o ktorej nič netušíte a ktorá visí nad vašimi hlavami! Hrozba úplného vymazania vašej, od reality odtrhnutej osobnosti z tohto stvorenia, pretože už nie ste s ním schopní absolútne v ničom spolucítiť.
Komentáre