Je
žiaľ objektívnym faktom, že kresťanstvo spôsobilo počas svojej
dlhej histórie veľké množstvo zla. Má na svedomí veľa bolesti,
nešťastia a dokonca i ľudských životov. Viď križiacke vojny,
inkvizícia a podobne. A práve kvôli všetkej tejto historicky
objektívne dokazateľnej negativite dnes veľa ľudí na kresťanstvo
zanevrelo. Odvrhujú ho ako celok, pričom si ale neuvedomujú, že
tým zároveň odvrhujú i vysoké duchovné učenie, ktoré by im
mohlo výrazne pomôcť v ich osobnom, čisto ľudskom vývoji, ale
predovšetkým v ich vývoji duchovnom.
Položme
si totiž zásadnú otázku: je možné odsudzovať kresťanstvo, ako
učenie Ježiša Krista, prichádzajúce na Zem z najvyšších
výšin, priamo od Stvoriteľa a k Stvoriteľovi smerujúce za to, že
jeden z najbližších Ježišových spolupracovníkov bol zradca?
Vrhá vari Judášova zrada čo i len najmenší tieň zakalenia na
čistotu Ježišovho učenia?
Odpoveď
je viac ako jednoznačná: nevrhá!
A
presne takto je to treba chápať i v celkovom historickom kontexte.
Na jednej strane tu totiž máme vysoké, vznešené, čisté,
ušľachtilé a nezničiteľné ideály pôvodného kresťanstva. Na
druhej strane však máme stovky bezcharakterných ľudských
jedincov, pokolenie Judášov v radoch kresťanstva, ktorí tieto
ideály vždy iba zneužívali vo svoj vlastný prospech. Vo svoj
prospech osobný, finančný, mocenský, politický, či akokoľvek
iný.
Týmto
jedincom boli ideály pravého kresťanstva v podstate vždy
ukradnuté. Boli im v skutočnosti dobré len na to, aby mohli
prostredníctvom nich efektívne ovládať iných, manipulovať inými
a profitovať z iných.
Tieto
dve skutočnosti sa už raz konečne ľudia musia pri posudzovaní
kresťanstva naučiť od seba odlišovať. Na jednej strane totiž
kresťanstvo vždy bolo a vždy bude nositeľom tých najvyšších a
najušľachtilejších ideálov, avšak na druhej strane sa v jeho
radoch nachádzalo, a žiaľ i nachádza mnoho bezcharakterných
jedincov, ktorí tieto ideály iba zneužívajú pre svoje vlastné,
zištné zámery.
Žiaľ,
ľudia dnešnej doby sú zväčša povrchní. A keďže nie sú
ochotní hlbšie nad vecami uvažovať, vo svojej povrchnosti všetko
toto spájajú dokopy a tým pádom odsudzujú kresťanstvo paušálne,
ako jeden celok. Tým ale vylievajú spolu s vodou aj dieťa. Tým
totiž odvrhujú spolu s jeho objektívne historicky dokazateľnými
negatívami i vysoké duchovné učenie, ktorým pôvodné a zdravé
jadro kresťanstva stále je a stále zostane.
Povedzme
si preto teraz niečo o dvoch základných pilieroch kresťanstva,
ktoré aj napriek všetkým jeho chybám a negatívam predsa len
predstavujú cestu, ktorá musí viesť každého človeka duchovne
iba nahor. Cestu, ktorá ho musí viesť k Svetlu a Stvoriteľovi,
ak sa vynasnaží v tomto zmysle myslieť, hovoriť, jednať a žiť.
Spomínané
dva základné princípy, alebo piliere kresťanstva sú totiž v
skutočnosti veľmi prosté. K ich pochopeniu a k životu podľa nich
netreba žiadneho náročného teologického štúdia. Sú
jednoduché, pretože sú v súlade s jednoduchosťou, ktorú
vyzdvihoval samotný Ježiš slovami: buďte ako deti. Preto je i
najhlbšia podstata kresťanstva priam detsky jednoduchá, stojaca na
láske k Bohu a láske k blížnemu.
Pán
toto jadro geniálne zhrnul do jedinej vety: Milovať budeš svojho
Boha celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a
milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého.
V
tomto tkvie podstata všetkého! V tomto je celý Zákon a proroci! V
tejto jedinej vete je skrytá podstata celej hrubej Biblie, čiže
jej Starého i Nového Zákona.
Povedzme
si však niečo bližšie o dvoch pilieroch kresťanstva, aby sme
pochopili, ako ich je treba správne vnímať a správne vo svojom
živote uplatňovať.
Najskôr
teda pár slov k láske k Stvoriteľovi. Tá spočíva v snahe o
poznanie a naplňovanie jeho Vôle. Vo vážnej osobnej snahe o znovu
nájdenie zdravého jadra pravého kresťanstva, očisteného od
všetkých zlovoľných pokrivení a dogiem, ktoré doň účelovo
vniesli najrozličnejší judáši a zradcovia, aby mohli týmto
spôsobom ľahšie a efektívnejšie ovládať iných a manipulovať
nimi. Je preto naozaj potrebné vyvinúť vážne úsilie o poznanie
autentického kresťanstva v jeho čistej podobe, v akej ho kedysi
skutočne hlásal Kristus. V súčasnosti treba vyvinúť naozaj
maximálnu snahu o poznanie pravej Vôle Najvyššieho, definovanej
Ježišom, pretože počas stáročí bola judášmi v radoch
kresťanstva naopak vyvíjaná maximálna snaha, aby bola táto Vôľa
pokrivená. Aby neviedla ľudí k Svetlu, ale iba do područia
cirkví, ktoré sa stali už len čisto svetskými, mocenskými
organizáciami.
A
čo povedať k druhému pilieru, ktorým je láska k blížnemu? Veď
predsa každý z nás dokonale vie, ako má rád sám seba! A práve
takú mieru lásky a ohľadu, akú preukazujeme k sebe samým máme
preukazovať i voči našim blížnym. V praxi to teda znamená, že
nikdy nemáme iným robiť to, čo si neželáme, aby iní robili
nám.
Tieto
dva princípy, to jest láska k Bohu a láska k blížnemu
predstavujú vrchol a samotnú, najhlbšiu podstatu učenia
kresťanstva. Každý, kto podľa nich žije a myslí, kráča k
Svetlu. A to bez ohľadu na to, či je v nejakej cirkvi, alebo nie
je!
Byť
v nejakej cirkvi totiž nie je vôbec nevyhnutnou podmienkou cesty k
Svetlu, ale nie je to samozrejme ani na prekážku. Jediné, čo je
skutočne dôležité je poctivé úsilie o reálne naplňovanie
lásky k Stvoriteľovi a lásky k blížnemu v každodennom živote.
Kresťanom je teda každý, kto takýmto spôsobom jedná, alebo sa o
to aspoň snaží, pretože skutočné kresťanstvo sa prejavuje
činmi.
Kto
však tak ale nečiní, ani sa o to vážne nesnaží, môže byť aj
v desiatich cirkvách naraz, skutočným kresťanom nikdy nebude.
Môže
drahocenná perla stratiť svoju cenu, ak spadne do bahna? Zašpiní
sa síce, ale jej veľká cena zostáva stále nezmenená! A presne
tak je to i s drahocennou perlou dvoch základných a nadčasových
pilierov pravého kresťanstva, ktoré nemôžu nijakým spôsobom
stratiť svoju veľkú hodnotu a cenu. A to ani tým, že sú
ponorené do bahna tejto Zeme.
A
preto každý rozumný človek, vedomý si tejto skutočnosti je
schopný vyňať drahokam z bahna, očistiť ho, aby potom čistý a
jasný mohol zažiariť v jeho dlani, v jeho srdci i v jeho duši.
Aby mu žiarou svojho vznešeného lesku trvalo ukazoval pravú cestu
k Svetlu.
Nerozumný
je však každý človek, zhnusený bahnom, vytvoreným ľuďmi
samotnými, ktorý v ňom nechá ležať túto drahocennú perlu bez
povšimnutia a ešte ju sám vo svojej antipatii zadupe hlbšie do
bahna. Nerozumný je každý, kto ju nezdvihne a nedá si námahu,
aby ju očistil. A preto ona nikdy nezažiari ani v jeho dlani, ani v
jeho srdci, ani v jeho duši. A preto mu neukáže cestu k Svetlu a
on bude musieť blúdiť v temnotách tejto zeme, aby v nich nakoniec
biedne zahynul. Zahynul nie len smrťou tela, ale aj smrťou naveky
zatratenej duše!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š
Komentáre