Dnes
už asi málokto pozerá ruské filmy o boji proti nemeckému fašizmu
v období druhej svetovej vojny. Filmy na túto tému vznikajú v
Rusku aj v súčasnosti, a napriek určitým veciam, ktoré by sa im
dali vytknúť, pretože nakoniec každému filmu sa dá niečo
vytknúť, sú vo všeobecnosti nositeľmi jedného veľmi hlbokého
posolstva.
Ukazujú
nám totiž, ako obyčajní ľudia, dovtedy žijúci predovšetkým v
zmysle nižšieho dobra, zameraného hlavne na vlastný prospech,
dokázali prekonať sami seba. V hraničnej situácii sa totiž
stávali schopnými hrdinsky položiť svoj vlastný život, všetky
svoje nádeje a všetko svoje vlastné súčasné i budúce dobro za
dobro vyššie. Za dobro národa, ktorý bol napadnutý dobyvateľmi.
Za spravodlivosť, ľudskosť a mier!
Lebo
ak odhliadneme od vysokej politiky a všetkých ostatných
zákulisných politických machinácií, vojna miliónov obyčajných
ruských vojakov proti rozpínavosti nemeckého fašizmu, ktorý
náhle vpadol do ich vlasti bola vojnou spravodlivou, pretože bola
vojnou obrannou.
Ale
aj nemeckí vojaci obetovali svoje životy! Avšak vo vojne
dobyvačnej a teda nespravodlivej. Vo vojne, spôsobenej až do
obludnosti vystupňovaným, nacionálnym egoizmom, ktorý si právom
nadradenej rasy osoboval nový životný priestor na úkor iných,
rasovo menejcennejších.
Vojenský
konflikt fašistického Nemecka a vtedajšieho Sovietskeho zväzu má
teda určitý hlbší a doposiaľ nepoznaný rozmer. Ukazuje nám
totiž, do akých rozmerov to až môže dospieť, ak sa orientujeme
iba na dobro vlastné, nízke a egoistické. Na dobro hmotné a
materiálne, a to hoci aj na úkor iných.
Ukazuje
nám, že preferovanie tohto nízkeho druhu „dobra“ stupňuje
ľudskú bezohľadnosť, ľudskú chamtivosť, ľudskú nemorálnosť
a ľudskú vierolomnosť. Ukazuje nám, že to všetko musí nakoniec
nevyhnutne vyústiť do vzájomných konfliktov a vojen.
Ukazuje
nám teda, že maximálne vystupňovanie chorého princípu nízko
stojaceho dobra vždy zákonite rozbieha vojenskú mašinériu, ktorá
môže byť zastavená jedine vtedy, ak sa ľudia stanú opäť
schopnými vyšvihnúť sa k dobru vyššiemu. Keď sú ľudia
schopní obetovať svoje vlastné dobro i svoje životy za dobro
vyššie. Za dobro všeobecné! Keď sú ľudia schopní zomierať v
mene spravodlivosti, cti, ľudskosti a mieru.
Lebo
jedine vo vyzdvihnutí dobra celku, dobra všeobecného, dobra
vysokých a ušľachtilých cností, ktorými je spravodlivosť,
čestnosť, ľudskosť a morálka spočíva konštruktívny princíp
bytia. Princíp, ktorý je schopný víťaziť nad zlom a eliminovať
ho! Princíp dobra ducha, ktorý ak by bol ľuďmi trvalo preferovaný
v každodennom živote, naša civilizácia by nepoznala konflikty a
vojny, a žila by v harmónii.
Ak
ale ľudia vo svojej nepochopiteľnej neschopnosti poučiť sa
ustavične preferujú iba ono nízko stojace dobro osobného,
hmotného prospechu, v snahe o jeho nadobúdanie začínajú vždy
čoraz viacej stupňovať svoj egoizmus. A spolu s ním sa stupňujú
tie najnegatívnejšie ľudské vlastnosti, až to nakoniec všetko
vyvrcholí v nešťastí vojnového konfliktu, v ktorom sa jedni
snažia násilím dosiahnuť „dobra“ a prospechu na úkor iných.
No
a potom, ak nemá byť celý svet absolútne podmanený, zotročený
a spustošený týmto typom „dobra“ a jeho prisluhovačmi, musia
sa ľudia vo svojom odpore voči nemu vždy opätovne hrdinsky
vyšvihnúť k dobru vyššiemu. V hraničnej situácii agresívneho
vystupňovania zvráteného princípu nízko stojaceho dobra musia
byť neraz ochotní obetovať svoje vlastné životy za vysoké a
vznešené princípy, akými je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť,
morálka, alebo právo prežiť ľudsky dôstojný život na zemi bez
otrockej slučky na krku. Ak by ale ľudia dokázali žiť v takomto
vysokom mravnom a morálnom naladení natrvalo a vždy opäť nanovo
neklesali k uctievaniu nízkeho, osobného dobra ako stredobodu
všetkého, žiadne vojny by nikdy byť nemuseli.
Keď
sa ale aj v súčasnosti celkom vážne hovorí o vojne mocností a
keď sa na ňu intenzívne pripravuje, je to len a len svedectvom
toho, že v ľuďoch našej modernej doby sa opäť začínajú na
maximálnu mieru stupňovať všetky negatívne vlastnosti, spojené
s uctievaním a vyzdvihovaním spomínaného, nízkeho typu „dobra“.
A
aby nebol svet opäť uvrhnutý do skazy vojnového šialenstva,
musia ľudia dneška v sebe dokázať zmobilizovať princíp vyššieho
dobra a všetky, s ním spojené vyššie a ušľachtilejšie
hodnoty. Lebo ak to nedokážu teraz, na úsvite novej vojny, budú k
tomu donútení vo vojnových hrôzach, ktoré sa na našej Zemi
pravidelne opakujú vždy z týchto istých dôvodov.
Na
každom jednotlivcovi záleží, či sa rozhodne dať svojmu životu
vyšší rozmer. Rozmer ducha, rozmer dobra všeobecného, ktoré je
jediným skutočným dobrom, alebo mu dá iba nízky rozmer dobra
čisto egoistického a materiálneho. „Dobra“, ktoré sa nakoniec
predsa len vždy ukáže, ako to najzhubnejšie zlo!
Uvedomme
si teda, že nie je dobro ako dobro! Uvedomme si, že jestvuje dobro
vyššie, nás a naše vlastné, osobné záujmy presahujúce a dobro
nižšie, zohľadňujúce jedine naše vlastné, hmotné a materiálne
záujmy.
No
a podľa toho, k akému typu dobra sa my sami prikláňame sa radíme
medzi ľudí buď vysoko, alebo nízko stojacich. A podľa toho,
ktorých z nich je väčšina sa utvárajú dejiny tejto civilizácie.
Žiaľ,
história našej civilizácie je históriou vojen, vraždenia a
neslýchaného utrpenia, spôsobovaného jednými ľuďmi druhým.
Toto je jasným svedectvom úbohej nízkosti takzvaného „dobra“,
ktoré preferujeme a ktoré je iba dobrom čisto materialisticko
egoistickým, bez vyššieho, duchovno morálneho rozmeru. Bez
zohľadňovania dobra absolútne pre všetkých.
A
preto každý, kto takto nízko myslí a jedná je podporovateľom a
strojcom vojny, pretože ním podporované, nízke a egoistické
materiálne „dobro“ vo svojom nevyhnutnom stupňovaní vždy
doteraz zákonite vyústilo do konfliktných situácií, do
agresivity a vojen.
Strojcom
mieru a harmonického, trvalo udržateľného spôsobu života na
Zemi je jedine ten, kto vo všetkom, čo myslí a činí berie vždy
do úvahy dobro vyššie. Dobro celku! Dobro ducha, spočívajúce v
preferovaní vysokých a ušľachtilých cností. Jedine takýto
človek je skutočne človekom, ktorý chce mier a preto si aj mier
zaslúži.
Kto
však uctieva zlo svojim nízkym a egoistickým ponímaním dobra,
toto ním živené zlo bude nakoniec musieť tvrdo dopadnúť na jeho
vlastnú hlavu, aby sa v hrôzach a bolesti napokon predsa len
vyšvihol ku skutočnému, vyššiemu dobru, ktoré ho presahuje a
ktoré je jediným pravým dobrom.
Alebo
potom, ako to nedokáže, aby v týchto hrôzach a bolesti, ním
samým privolanými biedne zahynul. Zahynul nie len smrťou tela,
ale aj smrťou hodnotovo fatálne zdegenerovanej duše.
Záverečné
poučenie: Človeče, ži čestne, spravodlivo, skromne a ľudsky!
Lebo ak takým nebudeš, tvoja nečestnosť, nespravodlivosť,
neskromnosť a neľudskosť ťa nakoniec dotlačia k tomu, že s
nasadením vlastného života budeš raz musieť bojovať za česť,
spravodlivosť a najelementárnejšiu ľudskosť na Zemi.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š
Komentáre