Ľudia
by už počas svojho života na zemi mali začať nadobúdať určitú
znalosť o druhom svete, kam raz odídu po svojej fyzickej smrti, aby
nemuseli v jeho najrozličnejších úrovniach zbytočne stráviť
celé stáročia. A nakoniec aby tam, ako ryby chytené do siete,
nemuseli prísť v nevyhnutnom rozklade hrubej i jemnej hmoty o celé
svoje bytie.
Kto
sme? Odkiaľ pochádzame? Kam smerujeme? To nie sú len nejaké
teoreticko filozofické otázky. To sú pre každého z nás základné
otázky života a smrti! Otázky bytia, alebo nebytia!
Ich
neznalosť má totiž za následok, že musíme vo stvorení
nevyhnutne blúdiť po falošných cestách, na ktorých budeme
fatálnym spôsobom strácať čas, určený na zdokonalenie nášho
ducha natoľko, aby sme sa mohli povzniesť do kráľovstva
nebeského, nachádzajúceho sa nad hmotnou časťou stvorenia, a tým
sa vyhnúť jej rozkladu.
Ak
totiž nebudeme schopní správne využiť svoj čas a oslobodiť sa
z dosahu hmoty, zostaneme s ňou zviazaní a budeme musieť byť
taktiež spolu s ňou, či už s jej hrubohmotnou časťou, alebo s
jej jemnohmotnou časťou, strhnutí do rozkladu. Lebo ako vieme,
všetko hmotné podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku.
Kto
teda sme? Odkiaľ pochádzame? A kam máme smerovať?
Sme
iskry ducha a pochádzame z ríše Svetla - z ríše Ducha. Odtiaľ
sme kedysi dávno, na počiatku svojho vlastného vývoja vstúpili
do hmotnosti, aby sme prostredníctvom rozvíjania dobra a vysokých
cností rozdúchali v sebe svoju pôvodnú, nevedomú iskričku ducha
v žiarivú pochodeň zrelej duchovnej osobnosti, ktorá sa môže vo
svojej plnej zrelosti opätovne navrátiť do ríše Svetla a žiť
tam večne.
Ak
ale toto nevieme, musíme nevyhnutne blúdiť. Svojou pomýlenou
honbou za hmotnými prioritami musíme potom v sebe beznádejne
zahrabať to najcennejšie, čo vôbec máme. Potenciál vlastnej
iskričky ducha k večnému životu v ríši Svetla!
Pozrime
sa preto teraz trochu podrobnejšie, kadiaľ má viesť naša cesta
do kráľovstva nebeského a aké na nás pri tom číhajú
nebezpečenstvá.
V
súčasnosti žijeme v hmotnom svete, nám všetkým dôverne známom.
Našim jediným, skutočným a pravým cieľom je ale dosiahnutie
kráľovstva nebeského. Kráľovstva Svetla a kráľovstva Ducha.
Po
fyzickej smrti však býva iba málokto natoľko dokonalý, že môže
vojsť ihneď do kráľovstva nebeského. A to teda znamená, že
medzi kráľovstvom Ducha a hmotným svetom, v ktorom žijeme teraz,
musí existovať určitá medziúroveň. Medziúroveň, kam
odchádzame po smrti fyzického tela ako duše.
Kresťania
túto úroveň veľmi výstižne nazývajú očistec. Je to onen
takzvaný druhý svet, alebo inak povedané, jemnohmotnosť.
V
očistci, na druhom svete, alebo v jemnohmotnosti musíme teda
stráviť kratší, ale spravidla dlhší čas, v ktorom prebieha
naše ďalšie duchovné zdokonaľovanie v cnostiach, a naše
očisťovanie od chýb a necností, aby sme nakoniec úplne čistí a
ľudsky dokonalí mohli vstúpiť do kráľovstva nebeského.
Toto
je normálna cesta. Čiže cesta ľudí, ktorí kráčajú vedome
nahor tým, že sa usilujú o dobro, spravodlivosť, ušľachtilosť
a o ostatné vysoké cnosti.
Žiaľ,
táto normálna cesta nie je ale normálnou pre ľudí dnešnej doby.
Tí totiž dávno zabudli na to, kým sú, odkiaľ prišli a kam majú
smerovať. Zabudli, že sú duchovné iskry, že prišli z ríše
Ducha do hmotnosti ako nezrelí, a že do ríše Ducha sa vo svojom
plnom rozvinutí cnostného a ušľachtilého života majú vrátiť
nazad ako zrelé duchovné osobnosti, schopné večného, vedomého
života v kráľovstve nebeskom.
Realita
je preto žiaľ taká, že ľudia odchádzajú po fyzickej smrti do
jemnohmotnosti obťažkaní najrozličnejšími chybami, necnosťami
a náruživosťami. V jemnohmotnom svete sa potom, na základe zákona
rovnorodosti, dostanú presne do takej úrovne, ktorá je ich chybám
rovnorodá.
Konkrétne
to teda znamená, že nemravníci sa dostanú k nemravníkom,
násilníci k násilníkom, klamári ku klamárom, závistlivci ku
závistlivcom, a tak ďalej. Dostanú sa teda do prostredia, ktoré
si kvalitou svojej duše plne zaslúžia.
Treba
si totiž uvedomiť zásadný rozdiel medzi jemnohmotnosťou druhého
sveta a hrubohmotnosťou fyzickej úrovne, ktorý spočíva v tom, že
v jemnohmotnosti vládne striktné vzájomné oddelenie ľudí na
základe zákona rovnorodosti.
Hrubohmotnosť
pozemskej úrovne je odlišná v tom, že tu naopak vládne
rôznorodosť. To znamená, že na zemi sú pospolu zlí, ale aj
lepší, nečestní, ale aj čestnejší, nemravní, ale aj
mravnejší, a podobne. Zem je teda miestom, kde môže každý z
nás nájsť človeka, v niečom lepšieho od seba. Môže teda nájsť
vzor, ktorého nasledovaním sa môžeme veľmi výrazným spôsobom
posunúť duchovne nahor, a tak si ušetriť celé tisícročia
pobytu v rôznych úrovniach jemnohmotnosti, kde vládne iba prísna
rovnorodosť.
V
nízkych jemnohmotných úrovniach dochádza k tomu, že tam
rozličným zlom zaťažené ľudské duše zraňujú svojimi chybami
a vášňami ostatných, a tí im to oplácajú presne rovnakou
mierou.
Peklo
teda naozaj existuje! A sú ním práve tieto nízke jemnohmotné
úrovne, kde sa sebe rovnorodí ľudia navzájom zraňujú
prostredníctvom vlastných necností po celé stáročia.
Tu
niet pozitívnych vzorov, ktorých dobrý príklad by bolo možné
nasledovať tak, ako na zemi. Tu jednoducho musí človek precitnúť
sám v sebe. Tu sa musí doslova zhnusiť sám sebe vo svojom konaní
zla, ktoré mu ostatní oplácajú naspäť rovnakou mierou. A vo
svojom zhnusení nad sebou i nad prostredím, v ktorom sa nachádza,
musí zatúžiť vymaniť sa z neho. Vymaniť sa z neho tak, že sa
začne usilovať byť lepším. Že začne intenzívne pracovať na
svojom vlastnom polepšení. Kým však ale ľudská duša dospeje vo
vlastnom pochopení až sem, môžu prejsť doslova celé
tisícročia.
Z
tohto hľadiska je teda pozemské zrodenie síce krátkym, ale
nesmierne dôležitým okamžikom nášho celkového bytia. Dostávame
v ňom na zemi, medzi rôznorodými, obrovskú príležitosť posunúť
sa duchovne smerom nahor, čo v jemnohmotnosti nie je z vyššie
uvedených dôvodov možné.
Je
však nesmierne trestuhodné, ak ľudia tu na zemi, vo svojom
oslepení hmotou premeškajú tuto výnimočnú príležitosť svojho
osobného duchovného vzostupu, prostredníctvom nasledovania
pozitívnych vzorov, alebo inšpiratívnych duchovných učení.
Alebo čo je ešte horšie, nasledujú negatívne vzory, ktorých nie
je v pozemskej úrovni vôbec málo, na základe čoho klesnú
duchovne, čiže morálne a mravne ešte oveľa hlbšie, než boli
pred tým, keď na zem z jemnohmotnosti prišli.
Skúsme
si totiž uvedomiť, že ak sa mnohí ľudia tu na zemi vedome
nestávajú lepšími, hoci majú pred očami pozitívne vzory, ako i
prístup k rôznym hodnotným duchovným náukám, ako, a hlavne za
akú dlhú dobu môžu potom precitnúť a posunúť sa aspoň o
kúsok nahor v jemnohmotnosti, kde im v prísne rovnorodom prostredí
budú chýbať takéto príležitosti a podnety?
Fatálne
strácanie času a veľmi pomalé duchovné dozrievanie v
jemnohmotných úrovniach môže mať potom za následok, že ich
práve na tomto mieste, ako duchovne nezrelých, zastihne nevyhnutný
rozklad hmoty, ktorému podlieha ako hrubohmotnosť, tak i
jemnohmotnosť. A preto osobnosť týchto s hmotou zviazaných ľudí
bude musieť byť strhnutá do rozkladu všetkého, čo je hmotné a
čo je s hmotou pevne zviazané.
Žiaľ,
o týchto vážnych veciach sa v súčasnosti na zemi veľmi málo
vie, pretože ľudské oslepenie materiálnym svetom a jeho pôžitkami
má za následok vzďaľovanie sa od skutočných hodnôt. Od hodnôt
ducha! Od spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti i od všetkých
ostatných vyšších cností. Preto sa žiaľ v súčasnosti
čestnosť a spravodlivosť na zemi nenosí. Preto je dobro
považované za naivitu, cudnosť za zaostalosť, bezohľadnosť za
šikovnosť, agresivita za priebojnosť a poctivosť je na smiech.
Ľudia
zabudli kým sú, odkiaľ prišli, kam majú smerovať a upriamili sa
iba na hmotu, pričom vo svojej materialistickej obmedzenosti
sprofanovali všetky vyššie cnosti.
Ale
aj keď je na zemi situácia taká, aká je, každý človek, ktorý
čo i len trochu chce, má tu predsa len stále možnosť nájsť
svetlé vzory, hodné nasledovania, ako i rôzne inšpiratívne
duchovné učenia, ktorých princípy ho môžu výrazným spôsobom
duchovne posunúť nahor.
Vždy
bude preto záležať predovšetkým na osobných prioritách každého
jednotlivca, čo si vyberie. Či cestu do pekiel nízkych
jemnohmotných úrovní a večné zatratenie svojej osobnosti, ktorá
sa nestihne včas odpútať od hmoty, smerujúcej do rozkladu.
Alebo
si naopak vyberie cestu vzostupu ducha, ktorý sa na krídlach dobra,
spravodlivosti, ušľachtilosti a všetkých ostatných vysokých
cností dokáže včas povzniesť z hmotného sveta do nádhery a
bezpečia kráľovstva nebeského.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre