Každému,
kto len trochu uvažuje musí byť jasné, že všetko, čo je hmotné
raz vzniklo a raz musí zaniknúť. Inými slovami povedané, že
všetko hmotné podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku.
Týka sa to každej rastliny, každého zvieraťa, každého človeka,
ale v širšom meradle i našej planéty, našej slnečnej sústavy i
celého nášho okolitého hmotného vesmíru.
Ale
týka sa to dokonca aj jeho jemnohmotnej časti, kam odchádzame ako
duše po fyzickej smrti. Aj táto úroveň je totiž hmotná a preto
aj ona podlieha kolobehu vzniku a zániku. Toto je realita, ktorej
musíme čeliť ako ľudské bytosti, nachádzajúce sa v hmotnej
úrovni univerza.
Vzhľadom
k danej situácii má každý z nás dve možnosti. Prvou je, že
zostane zviazaný s hmotnosťou prostredníctvom svojich chýb,
nedostatkov, necností, vášní a žiadostí. Prostredníctvom
svojej honby za peniazmi, majetkami, slávou, mocou a užívaním. A
keď nadíde čas rozkladu hmoty, v dôsledku všetkých týchto
svojich väzieb bude musieť smerovať spolu s ňou do rozkladu. Do
večného zatratenia, ktorým bude vymazanie jeho doposiaľ
nadobudnutej, vedomej osobnosti a jeho mena so zlatej knihy života.
Máme
ale aj druhú možnosť, a síce plné rozvinutie všetkého
najlepšieho a najušľachtilejšieho, čo sa v nás skrýva. Svojim
maximálnym rozvinutím dobra a pozitívnych vlastností sa totiž
potom môžeme povzniesť z hmoty, ako bájny fénix, do ríše
Svetla kráľovstva nebeského. Do kráľovstva Ducha, nachádzajúceho
sa nad hmotnou časťou stvorenia. Do kráľovstva večného,
nepodliehajúceho žiadnemu kolobehu vzniku a zániku tak, ako hmotné
svety.
Skúsme
si teraz trošku podrobnejšie zobraziť celkové dianie slovami z
evanjelií, prispôsobenými našej téme o poslednom súde.
Mnohým
je určite známe podobenstvo o rozsievačovi, ktorý vyšiel na
pole, aby rozsieval zrno. A ako ho tak rozhadzoval po poli, niektoré
zrnká padli medzi kamene a vôbec nevzišli. Iné padli do tŕnia,
kde síce vzišli, ale tŕnie ich udusilo. Ďalšie padli do plytkej
zeme, rýchlo vzišli, ale na slnku vyschli. No a ďalšie padli do
úrodnej zeme a priniesli úrodu tridsať, šesťdesiat a sto
násobnú.
Všetci
ale vieme, že keď obilie na poli dozreje, nastáva čas žatvy.
Vtedy prichádzajú ženci so železnými kosákmi, aby ho zožali.
Aby zrno zo zrelých a plných klasov zhromaždili v sýpkach, zatiaľ
čo nezrelé a prázdne klasy, burinu a plevy spálili v ohni.
Kto
je oným rozsievačom v podobenstve, vzhľadom k našej téme o
poslednom súde?
Je
ním veľký Duch, ktorý svojou pomyselnou rukou rozsieva drobné
zrnká ducha do hmotnej časti stvorenia. Tými drobnými zrnkami
ducha, drobnými zrnkami vedomia sme my ľudia. Podobní zrnkám
obilia padáme z rúk rozsievača do poľa hmotnosti, aby sme tam
zakorenili, vyrástli a nakoniec priniesli bohatú úrodu.
Ale
tou úrodou ale nie sú naše tučné kontá v bankách. Nie sú ňou
ani naše najvýkonnejšie a najmodernejšie autá. Ani hromadenie
majetkov a peňazí, ani rôzne formy užívania si.
Tou
úrodou je rozvinutie toho ľudsky najlepšieho a
najušľachtilejšieho, čo v sebe máme. Plné rozvinutie dobra,
cti, spravodlivosti a všetkých ostatných cností. Jedine týmto
spôsobom sa stávame zrelými a plnými klasmi, ktorých zrno môže
byť po žatve zhromaždené v Pánových sýpkach kráľovstva
nebeského.
Ak
sme ale ignorovali vlastný duchovný vzostup, ak boli materiálne
veci, hodnoty a pôžitky pre nás všetkým, ak sme na maximum
nerozvinuli svoje cnosti a pozitívne vlastnosti, sme len klasmi
hluchými a nezrelými! Sme len burinou a plevami, ktoré budú
musieť po žatve zhorieť v ohni rozkladu všetkého hmotného.
Toto
je veľmi jednoduchý a výstižný obraz celkového diania vo
stvorení, ktorému zostáva každý z nás bezpodmienečne
podrobený. Či už o tom vedieť chce, alebo nechce. Či už si to
pripúšťa, alebo nepripúšťa.
Kto
teda dokáže z drobného zrnka ducha, ktoré nesie ukryté vo svojom
srdci, kto dokáže z tejto malej pôvodnej iskričky svetla
rozdúchať blčiacu pochodeň ducha prostredníctvom maximálneho
rozvinutia dobra a ušľachtilých cností, ten, a jedine ten dokáže
včas uniknúť z hrôz rozkladu všetkého, čo je hmotné a
bezpečne zakotviť loď svojho bytia v kráľovstve nebeskom.
Kto
ale zabudol na svoje vlastné zrnko svetla, kto nerozvíjal svoju
iskričku ducha a preto v ňom nehorí jasným plameňom, kto
podľahol ilúzii hmoty a jej pôžitkom a toto sa stalo pre neho
všetkým, ten sa nebude schopný vymaniť z hmoty včas. A preto
jeho duchovne nezrelá osobnosť bude musieť byť strhnutá do
rozkladu všetkého hmotného.
A
až bude táto osobnosť vo veľkých mukách rozkladu totálne
vymazaná, až osobné sebauvedomenie človeka prestane existovať,
vznesie sa drobné zrnko ducha naspäť do ríše Svetla, pretože
ono nemôže zahynúť. Ono je večné.
Až
sa hmota načisto rozloží a v novom cykle znovu obnoví, môže byť
potom opäť z rúk rozsievača, z rúk veľkého Ducha zasiate do
poľa hmotnosti, aby rástlo a bolo snáď tentokrát úspešnejšie.
Aby konečne prinieslo bohatú úrodu dobra a cností.
Naspäť
do ríše Ducha, odkiaľ sme kedysi boli rukou rozsievača zasadení
do poľa hmotnosti sa teda môžeme vrátiť nazad dvojakým
spôsobom. Ako víťazi, alebo ako porazení.
Ako
víťazi v prípade, že sme prostredníctvom dobra a cností
dokázali rozvinúť svoju malú, pôvodnú iskričku ducha v zrelú
osobnosť, oplývajúcu vznešenými a vysokými hodnotami, ktorá sa
preto stala schopnou žiť v ríši Svetla, v ríši Ducha ako plne
seba duchovne vedomá osobnosť.
Ako
porazení sa však musíme navrátiť nevyhnutne vtedy, ak sme
nedbali na našu malú iskričku ducha a svojou snahou o duchovné
hodnoty sme ju nerozvíjali. Ak sme verili iba materiálnym hodnotám
a jedine oni sa stali pre nás všetkým. Naša duchovne nezrelá
osobnosť, beznádejne naviazaná na hmotu bude preto musieť byť
rozložená spolu s nevyhnutným rozkladom všetkého hmotného.
Ale
jej jadro, večná a nezničiteľná iskrička ducha sa potom vznesie
naspäť do ríše Ducha, pretože je večná. Ale to už nebudeme my
osobne, lebo naša osobnosť, ktorá nedokázala túto iskričku plne
duchovne rozvinúť, bude definitívne vymazaná a zničená.
Ľudia,
je vari toto naozaj tým, po čom túžite? Ak nie, začnite
urýchlene so svojim duchovným vzostupom. Lebo nikto z nás nemôže
vedieť, či zajtra už nebude neskoro.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre