Priaznivci
Slovanstva tvrdia, že už dávno pred príchodom kresťanstva na
naše územie sme mali svoju vlastnú, vysoko rozvinutú duchovnosť
a kultúru, ktoré dokonale vyhovovali slovanskej duši a veľmi
pozitívne rozvíjali osobnosť jednotlivcov i celé spoločenstvo.
Súčasní
priaznivci Slovanstva preto vnímajú kresťanstvo len ako zámernú
indoktrináciu vtedajších Slovanov, s cieľom odstaviť ich od
vlastnej, pôvodnej kultúry a duchovnosti, a tým zabrániť ich
rozvoju a rozkvetu. Násilným vnútením kresťanstva došlo potom
skutočne k strate spojenia s vlastnými koreňmi, čím boli
Slovania oslabení, následne ovládnutí a držaní v područí po
celé stáročia.
Záver
je jednoduchý: Ak má slovanský svet rozkvitnúť a plne sa
rozvinúť, musí sa zbaviť svojej indoktrinácie kresťanstvom a
vrátiť sa k vlastným, pôvodným koreňom. Čiže k svojej
pôvodnej duchovnosti a kultúre. A tento názor je potom logicky
prameňom veľkej antipatie a ostrého odporu voči všetkému
kresťanskému.
Je
ale takéto niečo vôbec reálne? Veď slovanský svet je už po
celé stáročia, ba až dodnes neoddeliteľne spojený s
kresťanstvom. Je preto ešte vôbec možný nejaký návrat k našim
dávnym koreňom, ktoré sú historicky a časovo veľmi vzdialené?
Ktoré sú zahmlené a často postavené len na domnienkach a
prianiach.
Máme
teda vari naozaj zavrhnúť kresťanstvo a upriamiť sa k svojmu
dávnemu duchovnu? Alebo naopak, máme skôr zavrhnúť dávne
Slovanstvo a pevne sa primknúť ku kresťanstvu? Ako takmer vždy,
aj v tomto prípade je pravda pravdou zlatej strednej cesty. Aby sme
ju pochopili, ukážme si to na nasledovnom príklade:
Človek
nežije na zemi iba raz, ale vracia sa sem viackrát, aby tu mohol
postupne dozrievať k duchovnej dokonalosti. Náš súčasný život,
čiže naše súčasné sociálne, rodinné, ekonomické, zdravotné,
či iné pomery sú vždy dokonalým a spravodlivým súhrnom
všetkých našich predchádzajúcich pozemských životov. Naša
súčasnosť je teda vždy akosi súhrnnou esenciou všetkého toho,
čím sme boli v minulosti, a čo si na základe nej pre seba
zaslúžime.
Mnohí
ľudia chodia za rôznymi jasnovidcami, schopnými nahliadať do
minulých životov, aby sa dozvedeli, kým boli, čo všetko urobili
a aký dopad to má na ich súčasnosť.
V
prirodzenosti bytia je však táto znalosť zámerne ukrytá a preto
si nič nepamätáme. Je to zbytočné, pretože duchovný koncentrát
všetkého si nesieme hlboko vpísaný do svojej duše. Je to
neoddeliteľnou súčasťou našej osobnosti, ale aj neoddeliteľnou
súčasťou našich vonkajších pomerov, v ktorých sme nútení
žiť.
Človeku
neprináleží vŕtať sa takýmto spôsobom vo vlastnej minulosti,
lebo všetko, čo potrebujeme pre svoj ďalší osobnostný a
duchovný rozvoj sa skrýva jedine v súčasnosti. Tá je kľúčová,
pretože je priesečníkom našej minulosti i našej budúcnosti.
Lebo naša súčasnosť zodpovedá presne tomu, ako sme konali,
mysleli, hovorili a aké hodnoty sme uznávali v minulosti. A naša
budúcnosť bude zodpovedať presne tomu, ako v súčasnosti konáme,
myslíme, hovoríme a aké máme hodnoty.
Súčasnosť
je kľúčová! Minulosť už totiž bola a jej ovocím je súčasnosť.
Budúcnosť ešte len bude a o tom, aká bude rozhoduje súčasnosť.
Výsledkom je poznanie, že človek má žiť tým najintenzívnejším
spôsobom práve tu a teraz. V najaktuálnejšej súčasnosti.
No
a niečo podobného platí aj vo vzťahu k Slovanstvu a kresťanstvu.
Naša súčasnosť, v ktorej žijeme je totiž súhrnom všetkého,
čím sme v minulosti prešli. Je súhrnom našej dávnej slovanskej
minulosti, ale aj našej minulosti kresťanskej. Oba tieto duchovné
prúdy formovali a sformovali náš osud do takého stavu, v akom sa
práve dnes nachádzame.
Náš
ďalší všestranný rozvoj spočíva v pochopení toho, kde sa dnes
nachádzame a čím všetkým sme prešli. A o to, čím sme prešli
sa môžeme oprieť a môžeme z toho čerpať. To nás môže
vnútorne posilňovať, avšak vždy musíme stáť pevne práve v
súčasnosti a prostredníctvom zdolávania jej výziev sa máme
ďalej duchovne, osobnostne a ľudsky posúvať dopredu.
Z
tohto hľadiska potom ľahko pochopíme, že ak nám niekto hovorí,
aby sme sa vrátili k našim slovanským koreňom a zbavili sa
kresťanstva, je to nezmysel, pretože v minulosti sme si prešli
jedným aj druhým, nech už to bolo dobré, alebo zlé. Esencia
všetkých týchto našich prežití napomáhala utvárala charakter
našej osobnosti. A to dokonca bez ohľadu na to, či sme dnes
veriacim, alebo ateistami.
Jediným
správnym postojom je preto tvorivo integrovať oba vyššie
zmieňované duchovné prúdy a nechať sa z nich inšpirovať tým
najlepším, najpodnetnejším a najušľachtilejším, čo sa v nich
nachádza.
Mali
by sme preto mať v úcte všetky duchovné a kultúrne podnety
dávneho slovanstva a stále sa nimi inšpirovať. Mali by sme však
mať v úcte aj všetky duchovné a kultúrne podnety kresťanstva a
čerpať z nich inšpiráciu pre svoje jednanie. Ale mali by sme byť
zároveň vnútorne otvorenými aj všetkému novému a podnetnému,
čo nás môže v súčasnosti duchovne a osobnostne posunúť nahor.
Človek
musí byť iba bdelý, aby dokázal oddeliť zrno od pliev. Aby bol
schopný vybrať zo všetkého iba to najvyššie, najvznešenejšie
a najinšpiratívnejšie. A ja osobne som presvedčený, že dokonca
aj islam v jeho čistej a nemilitantnej podobe v sebe skrýva mnoho
podnetného a inšpirujúceho.
Veľké
nešťastie však spočíva v tom, ak sa niekto začne úzkoprso
orientovať iba na jediné a všetko ostatné začne potierať.
Typickým zhubným príkladom je práve islam. Ten sa týmto spôsobom
zmenil na agresívne, neznášanlivé a militantné náboženstvo
jedinej pravdy, ktorá má preto právo potrieť všetko ostatné. A
to akýmkoľvek spôsobom! Hoci aj násilím.
Všimnime
si však, že priaznivci Slovanstva robia presne to isté. Ibaže
samozrejme nie v podobe tak prudko agresívnej a neznášanlivej. Ale
v podstate aj oni prehlasujú, že naše pôvodné duchovno a naša
pôvodná kultúra sú pre Slovanov jedinou správnou cestou a všetky
ostatné cesty považujú za falošné. A žiaľ, takto uvažujú aj
mnohí stúpenci kresťanstva, podľa ktorých sa celá a absolútna
pravda nachádza jedine u nich.
Zrnká
pravdy sú však viac, alebo menej roztrúsené vo všetkých
duchovných snahách, duchovných prúdoch a náboženstvách na
zemi. Niekde je týchto zrniek viac a inde menej, pričom každý
človek, vážne usilujúci o vlastný duchovný a osobnostný
vzostup ich môže nájsť, duchovne využiť a inšpirovať sa nimi.
Problém je ale v tom, že zrnká pravdy sú častokrát zmiešané s
rôznymi omylmi, názormi, chybami, dogmami, alebo úmyselným
zavádzaním.
Múdry
človek je otvorený všetkému inšpiratívnemu, čo k nemu
prichádza, nech už je to odkiaľkoľvek. Nemúdry človek však, ak
nájde niečo hodnotného, upne sa zväčša iba na to, pričom
nevedomky príjme aj omyly, s ktorými je to hodnotné vinou ľudí
zmiešané, a toto všetko spolu začne považovať za jedinú
pravdu. A na základe nej potom popiera všetko ostatné, odsudzuje
to a bojuje proti tomu.
Múdry
človek je človekom syntetického poznania. Múdry človek je
schopný rozlišovať skutočne hodnotné od nehodnotného, nech to
už pochádza odkiaľkoľvek. Nemúdry človek je však človekom
úzkoprso upnutým iba na jediné. Nemúdry človek je neschopný
oddeliť to hodnotné od nehodnotného vo vlastnom učení, a zároveň
neschopný rozpoznať skutočné hodnoty aj v niečom inom.
Pre
všetkých tých, ktorí sa chcú stať naozaj múdrymi môžem
odporúčať knižné dielo „Vo Svetle Pravdy“. Ide v podstate o
dokonalú syntézu toho najhodnotnejšieho, čo sa nachádza v
najznámejších duchovných smeroch, počnúc kresťanstvom,
duchovnom starých Grékov, Rimanov, Germánov, Slovanov, Védskou
múdrosťou, a tak ďalej. A toto všetko spolu dokopy, očistené od
ľudských omylov je obrazom veľkej, jedinej Pravdy, ktorej
čiastočky a útržky boli ľuďom sprostredkované v rôznych
dobách a v rôznych náboženstvách.
Na
záver ešte treba zvlášť zdôrazniť dôležitú vec. Súčasťou
nášho univerza je veľký boj dobra so zlom. V ňom stoja na jednej
strane sily dobra na druhej strane sily zla. Je však nesmiernou
tragédiou, ak sa sily dobra, stojace proti zlu, ktoré chce zničiť
ľudské duše i celú našu planétu, trieštia vzájomne medi sebou
tým, že napríklad prívrženci Slovanstva vystupujú nenávistne
voči kresťanstvu, že prívrženci Véd zatracujú kresťanstvo a
zase kresťania na oplátku odsudzujú slovanské duchovno i Védsku
múdrosť.
A
to všetko namiesto toho, aby stúpenci toho najlepšieho,
najhodnotnejšieho a najvznešenejšieho z múdrosti dávnych
Slovanov, z múdrosti Védskeho poznania, z kresťanstva, z budhizmu,
z islamu a iných duchovných smerov vytvorili jednotný front a
železnú bariéru voči šíriacemu sa zlu, ktoré chce nás
všetkých zhltnúť a zničiť. A to duchovne i fyzicky.
A
možno práve preto je samotným zlom zámerne vnesený rozkol medzi
rôznymi smermi duchovne orientovaných ľudí. A žiaľ, tí do
tejto pasce všeobecnej vzájomnej nevraživosti skočili a zožierajú
sa navzájom.
Ako
sa vraví, nie je možné vstúpiť dvakrát do tej istej rieky. Ako
národ i ako jednotlivci sme už v súčasnosti úplne niekde inde,
než sme boli v časoch dávnych Slovanov. Už jednoducho nie je
možné vrátiť sa naspäť k našej pôvodnej slovanskej
duchovnosti a zahodiť všetko ostatné, čo prišlo potom a čo do
našich duší vtlačilo nezmazateľnú pečať. Každý súčasný
Slovan má preto svoje korene nie len v dávnej slovanskej kultúre,
ale aj v kresťanstve. A zbavovať sa jedného, alebo druhého je
akoby sme stromu odsekávali jeho korene.
Nie
je to len zlé, škodlivé, ale aj nereálne. Veď len napríklad
skúste presvedčiť tých päťsto tisíc kresťanov, ktorí sa
zúčastnili nedávnej púte v Levoči, aby sa odvrátili od
kresťanstva a navrátili k svojim dávnym slovanským koreňom.
Samozrejme,
že môžeme mať mnohé výhrady voči kresťanskej cirkvi, ako i
voči mnohému zlému, čo rôzni jednotlivci, alebo skupiny ľudí,
skrývajúce sa za kresťanské ideály v celej histórii ľudstva
napáchali. Faktom však zostáva, že súčasní kresťania predsa
len predstavujú určitý protipól voči rozličným spoločenským,
ľudským a morálne deštruktívnym snahám liberálnych kruhov v
EU, ktorým je kresťanstvo s jeho tradičnými hodnotami rodiny a
morálky tŕňom v oku. Je tiež prekážkou ich plánov na
likvidáciu akejkoľvek duchovnosti, ako aj prekážkou
bezproblémového zavádzanie rozličných zvráteností do
spoločnosti.
PS.
Príčiny nenávisti voči kresťanstvu zo strany priaznivcov
Slovanstva, ale aj iných názorových prúdov môžu byť veľmi
hlbokého charakteru. Môžu trebárs pochádzať z veľmi negatívnej
osobnej skúsenosti v jednom z minulých pozemských životov, kedy
dotyčná osoba, stojaca na pozíciach pôvodnej slovanskej
duchovnosti bola práve kvôli svojmu presvedčeniu vtedajšími
stúpencami kresťanstva kruto mučená, alebo pripravená o život,
čo sa veľmi hlboko zapísalo do jej duše. No a v novom, súčasnom
živote na zemi sa to z podvedomia aktivovalo do podoby odporu, až
nenávisti voči kresťanstvu.
Takýto
človek sa však nemá neustále utápať v nenávisti a šíriť ju!
Naopak, má postupne dospieť k odpusteniu v pochopení, že za
kresťanstvo sa vždy skrývali mnohí skazení ľudskí jedinci,
ktorí jeho vznešené ideály iba zneužívali pre svoje vlastné
sebecké a zištné zámery. A za týmito svojimi cieľmi neváhali
ísť doslova cez mŕtvoly.
Ale
kresťanstvo, to sú predsa aj tisíce čestných, prostých ľudí,
ktorí sa usilovali a usilujú o reálny život v súlade s jeho
vznešenými ideálmi. Jedine oni vždy boli a stále zostávajú
pravými kresťanmi, pričom akákoľvek nenávisť, namierená aj
proti ním hraničí až s hlúposťou a je hlbokým nepochopením
viac rozmernosti života.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre