Mnohí
ľudia sa pýtajú, prečo je práve židovský národ taký
výnimočný? Prečo je tak vysoko vyzdvihnutý spomedzi všetkých
národov? Prečo si práve jeho Stvoriteľ vyvolil? Veď keby sme
zobrali už len čisto duchovnú oblasť, v dobe, kedy vzniklo
židovské náboženstvo vznikli, alebo už dávno jestvovali aj iné,
veľmi hodnotné náboženské systémy. A to napríklad v Indii.
Celkom konkrétne trebárs Védy.
Védy
v ich čistej podobe sú naozaj náboženstvom, veľmi úzko spojeným
s pravdou bytia. Je to duchovné poznanie, ktoré každého, kto sa
ním riadi vo svojom živote, musí nevyhnutne viesť k výšinám
Svetla. No a na Védy nadväzuje a v mnohom z nich čerpá aj
neskorší budhizmus. Ide o taktiež veľmi prepracovaný náboženský
systém, schopný viesť svojich stúpencov veľmi vysoko nahor. Tak
prečo práve židia sú povolaným národom, ktorých si vybral
samotný Stvoriteľ?
Táto
otázka je absolútne oprávnená a široká verejnosť by mala
skutočne vedieť, v čom spočíva židovská výnimočnosť. Kto
však chce spoznať správnu odpoveď, musí mať aspoň určitý
základný prehľad o stavbe nášho univerza a jeho jednotlivých
úrovniach, ktoré sa v ňom nachádzajú.
My
žijeme teraz na zemi, v pozemskej úrovni bytia. Nad pozemskou
úrovňou sa nachádza takzvaný druhý svet, kam odchádzajú ľudské
duše po odložení svojho fyzického tela, čiže po svojej smrti.
Pokiaľ žili cnostne a spravodlivo, odchádzajú do vysokých a
svetlých úrovní druhého sveta. Pokiaľ žili nespravodlivo a bez
cností, odchádzajú do nízkych úrovní druhého sveta. Tie sú
pre svoju nízkosť a utrpenie v nich panujúce nazývané peklom.
Aj
z vyšších, aj z nižších úrovní druhého sveta sa však ľudské
duše opätovne rodia naspäť do pozemskej úrovne za účelom
ďalšieho duchovného rastu a duchovného dozrievania. No a
zavŕšenie celej tejto veľkej školy života spočíva v tom, že
prostredníctvom rozvíjania dobra a cností dokážeme duchovne
dozrieť natoľko, že sa po svojej fyzickej smrti povznesieme až do
najvyšších úrovní druhého sveta a odtiaľ, ako už dokonalým
duchovným bytostiam je nám dovolené vstúpiť do ríše Ducha - do
večného kráľovstva nebeského.
A
práve toto povznesenie sa do raja je zmyslom celého nášho bytia.
No a Védy a budhizmus sú učenia, ktoré ľuďom cestu do raja
ukazujú. Sú to učenia, ktoré ich prostredníctvom rozvíjania
dobra a cností vedú k bránam kráľovstva nebeského.
Ale
pozor! Nad úrovňou kráľovstva Ducha, nad úrovňou kráľovstva
nebeského existuje ešte aj ďalšia úroveň. Alebo inak povedané,
ďalšia ríša. A síce ríša božská. No a nad božskou ríšou
sa nachádza more plameňov bezprostredného vyžarovania Stvoriteľa.
A až za ním jestvuje Stvoriteľ samotný vo svojej, nikým, ani
obyvateľmi božskej ríše nepoznanej, skutočnej podstate.
No
a týmto vysvetlením sa už pomaly dostávame k pochopeniu, prečo
bol židovský národ tak vysoko vyzdvihnutý. Odpoveď spočíva vo
výške napojenia smerom nahor. Ak totiž Védy a budhizmus majú
napojenie do ríše Ducha, otec židovského národa Abrahám sa
dokázal vo svojom vnútornom zrení napojiť až k samotnému
Stvoriteľovi.
Samozrejme,
že aj pred Abrahámom mali mnohé dávne národy určité povedomie
o existencii jediného Stvoriteľa všetkého, ale u nich to bolo len
povedomie, zatiaľ čo u Abraháma došlo ku priamemu kontaktu so
Stvoriteľom. A keďže dosiahnutie takéhoto kontaktu a takejto
vysokej miery napojenia smerom nahor bolo v tej dobe na zemi
absolútne ojedinelé, stal sa preto židovský národ národom
povolaným.
Nestal
sa ním teda preto, že by si ho Stvoriteľ nejako náhodne vybral
spomedzi všetkých národov sveta, ale stal sa ním preto, lebo
jedine židia sa v tej dobe dokázali vo svojom vnútornom zrení
povzniesť až k Stvoriteľovi a dostať sa s ním do priameho
kontaktu. Ich spojenie s Najvyšším ich teda automaticky postavilo
na najvyššiu duchovnú priečku spomedzi všetkých národov.
Keby
sme si mali tieto skutočnosti nejakým spôsobom priblížiť na
príklade z pozemského sveta, tak snáď trebárs tým, že je
rozdiel, keď sa niekto osobne pozná so zástupcom riaditeľa
nejakej organizácie, alebo podniku, a keď sa niekto iný pozná
priamo s riaditeľom. No a napojenie Véd a budhizmu možno prirovnať
k známosti so zástupcom riaditeľa, prostredníctvom spojenia s
ríšou Ducha a Duchom Božím, ktorý v nej vládne. Avšak
židovstvo sa môže pochváliť známosťou priamo s riaditeľom,
čiže samotným Stvoriteľom. Na základe tohto sa stali židia
národom, povolaným k veľkým veciam.
Žiaľ,
ako sa však vraví, je veľa povolaných, ale len málo vyvolených.
Len málo je teda tých, ktorí sa stanú vyvolenými na základe
reálneho naplnenia svojich predpokladov. V tomto smere židovský
národ sklamal. Nestal sa národom vyvoleným, pretože nenaplnil
svoje povolanie k veľkým veciam. Tragicky zlyhal a uholným kameňom
jeho pádu sa stala osoba Ježiša Krista, ktorý bol Synom Božím,
čiže pozemským Vyslancom toho Pána, ktorý bol Pánom židov.
Avšak židovský národ sa od jeho Vôle časom odklonil až
natoľko, že nebol schopný poznať a prijať Syna svojho Pána v
osobe Ježiša Nazaretského.
V
evanjeliách sú zaznamenané slová, vytýkajúce židom tieto
skutočnosti. Píše sa v nich: „Ku svojim vlastným prišiel a
jeho vlastní ho neprijali“. No a tragédia odklonu židovského
národa od svojho Pána a jeho Vôle bola zavŕšená zákernou
vraždou jeho Syna. Týmto činom židia stratili svoju povolanosť a
ich povolanosť k uskutočneniu veľkých vecí prešla na
kresťanstvo. Na kresťanstvo, ktoré v osobe Ježiša Krista poznalo
Syna Najvyššieho a tým pádom získalo priame napojenie až k
Ocovi nebeskému, o ktorom Ježiš často hovoril. Židovský národ
však sklamal a medzi ním a jeho dovtedajším spojením so
Stvoriteľom stojí ako prekážka odmietanie jeho Syna.
Ako
už bolo spomenuté, a ako je zaznamenané v evanjeliách, Ježiš
často hovoril o Otcovi nebeskom, čo je naozaj názornou ukážkou a
potvrdením najvyššej miery napojenia smerom nahor. No a práve
prijatím a akceptovaním najvyššieho napojenia smerom nahor,
ktoré Ježiš učinil svojim učením ešte silnejším a
vedomejším, sa stalo kresťanstvo na dlhé stáročia najvyššie
duchovne stojacim náboženstvom na zemi. A s najvyššou mierou
duchovnosti kresťanstva a jeho hodnôt bol spojený i pozemský
vzostup európskych kresťanských národov. Preto stála kresťanská
Európa dlhé stáročia na vrchole duchovnom, ale zároveň aj na
vrchole svetskom.
Samozrejme,
že nikto nechce popierať skutočnosť, že kresťanstvo má na
svedomí veľké množstvo zla a nešťastí, ktoré privodilo mnohým
jednotlivcom, alebo celým národom. Tu si je ale treba uvedomiť, že
takýmto spôsobom sa chovali iba tí jedinci, čo vôbec nepochopili
podstatu učenia Ježiša Krista a svojim zlovoľným jednaním voči
iným ľuďom, alebo iným národom sa otvorene postavili proti jeho
učeniu o nevyhnutnosti lásky k blížnemu.
Alebo
potom išlo o ľudí, ktorí kresťanské ideály a kresťanstvo ako
také iba nehorázne zneužívali, aby pod pláštikom jeho krásnych
ideálov usilovali len o svoje vlastné zištné, finančné,
politické, alebo mocenské ciele. Takéto zlovoľné jednanie
jednotlivcov, alebo celých skupín ľudí, spojených s kresťanstvom
však nič nemení na realite napojenia kresťanstva prostredníctvom
učenia Ježiša Krista až k Otcovi nebeskému. A práve pre toto
napojenie bolo kresťanstvo vlajkovou loďou všetkej duchovnosti na
zemi. A kvôli tejto vysokej miere napojenia smerom nahor ním aj
naďalej zostáva.
Tým
však ale nemá byť v nijakom prípade upretá mimoriadne vysoká
duchovná hodnota Véd, alebo budhizmu. Ich napojenie je však o
niečo nižšie, konkrétne do ríše Ducha, kam má smerovať púť
každého človeka.
PS.
Ak bude niekto neustále namietať, že kresťanstvo nemôže stáť
tak vysoko, pretože inak by predsa nemalo na svedomí toľko zla,
treba si len spomenúť na známe úslovie, hovoriace, že pod
svietnikom je vždy najväčšia tma. To znamená, že čím je niečo
vyššie stojace, hodnotnejšie a svetlejšie, tým viac je to
napádané a atakované zo strany temna, ako nepriateľského
protipólu všetkého svetlého.
Lebo
ak trebárs stojí niekto duchovne relatívne nízko, nie je ho v
podstate ani potrebné nejako zvlášť atakovať, pretože na
základe mnohých vlastných nízkostí, alebo duchovnej
ľahostajnosti aj tak postupne smeruje nadol do temnoty. Čím sa
ale niekto dostáva duchovne vyššie a duchovne vyššie stojí, tým
väčšia je snaha zo strany temna všemožným spôsobom ho strhnúť
opäť nadol, do náručia temnoty a nízkosti. Alebo, ak sa to nedá
a ľudia sú pevní v cnostiach a odolávajú, tak ich treba aspoň
pošpiniť a skompromitovať v očiach iných.
No
a žiaľ, smutným faktom zostáva, že mnoho kresťanov a mnoho
vysokých cirkevných hodnostárov neodolalo tomuto silnému nátlaku
temnoty. Podľahli jej a častokrát sa stali jej priamymi
služobníkmi. A tým vrhli zlé svetlo na celé kresťanstvo. Kto
ale nie je povrchný a plytký vo svojom posudzovaní, dokáže tieto
veci od seba odlíšiť. Dokáže pochopiť, v čom spočíva veľkosť
kresťanstva a jeho výsadné postavenie spomedzi všetkých
duchovných učení na zemi, ale zároveň si tiež uvedomuje, prečo
mnohí takzvaní kresťania napáchali počas dlhej histórie také
množstvo zla. Je však rozhodne povrchným a plytkým každý, kto
pre toto zlo odmieta celé kresťanstvo aj s jeho mimoriadnymi
hodnotami, ktoré v sebe ešte stále vo svojom zdravom jadre nesie.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre