Ľudské
bytosti nie sú z tohto sveta! Nie sú zo sveta hmotného a
materiálneho, v ktorom žijú v súčasnosti. Sú zo sveta
nehmotného a nemateriálneho! Sú z ríše Ducha! Tam je ich pôvod!
Tam je ich domovina! Tam je ich pravá vlasť! Tam sa raz majú
vrátiť!
Prečo
ale ľudské bytosti opustili svoju domovinu, svoju pravú vlasť a
vstúpili do sveta materiálneho?
Skúsme
sa preniesť do ríše Ducha, do ríše Svetla, nachádzajúcej sa
vysoko nad všetkou hmotou, v ktorej blčí jasný plameň veľkého
Ducha Božieho. A v obrovskej intenzite jeho žiary môže obstáť
jedine to, čo sa bezvýhradne zachvieva vo Vôli Pána a v jeho
zákonoch.
Lebo
práve kvôli tomuto bezvýhradnému zachvievaniu sa všetkých
bytostí vo Vôli Najvyššieho je raj rajom. Jedine kvôli tomu je
kráľovstvo nebeské ríšou Svetla, šťastia, harmónie, mieru a
večného, radostného tvorenia.
No
a na najspodnejšom okraji tejto ríše Svetla sa nachádzajú drobné
iskričky vedomia. Drobné, nepatrné iskričky ducha, ktoré však v
obrovskom tlaku, sile a žiare plameňa večne blčiaceho, veľkého
Ducha Božieho, nie sú schopné dôjsť k vlastnému seba
uvedomeniu.
Ale
hoci to v tomto tlaku nedokážu, predsa len prejavujú túžbu po
seba uvedomení. Túžbu, ktorá sa formuje do podoby akejsi trvalej
prosby.
Aby
mohli drobné iskričky ducha začať svoju púť k nadobudnutiu
sebauvedomenia plne rozvinutej, duchovnej osobnosti, bolo im dovolené
vykročiť jediným možným smerom. Smerom nadol, do hmotnosti. Do
hmotnosti, ktorá v porovnaní s ríšou Ducha predstavuje výrazný
stupeň ochladenia a zmierenia tlaku.
Tými
drobnými zárodkami svetla a ducha sme my ľudia. Vo svojej túžbe
po seba uvedomení vstupujeme do hmotného sveta, aby sme sa
prostredníctvom dobra a ušľachtilých cností postupne zmenili v
zrelú duchovnú osobnosť. Aby sme prostredníctvom poznávania Vôle
Najvyššieho, jeho zákonov a života v súlade s jeho zákonmi
postupne nadobúdali schopnosť odolávať sile tlaku blčiaceho
Ducha vo večnej ríši Svetla. Tam totiž môže obstáť len bytosť
s najvyššou mierou dobra a ušľachtilých cností, ktoré získala
a plne rozvinula počas svojho pobytu v hmotnosti.
Ale
skúsme sa ešte raz vrátiť na začiatok, čiže k momentu, kedy
duchovný zárodok vstupuje do hmotnosti. Najskôr vstupuje do
hmotnosti, ktorá je duchovnej ríši najbližšie, do takzvanej
jemnohmotnosti. Tam si na seba berie jemnohmotný šat, vo
všeobecnosti nazývaný dušou. Duchovný zárodok si teda svojim
vstupom do jemnohmotnosti oblieka jemnohmotné telo asi tak, ako si
trebárs my obliekame košeľu a nohavice.
No
a v tomto svojom duševnom zahalení sa čoraz viac približuje k
najhrubšej hmotnosti, až sa nakoniec do nej fyzicky zrodí, čím
si na predchádzajúcu jemnohmotnú košeľu a nohavice oblečie
materiálny kabát, ktorým je naše fyzické a hrubohmotné telo.
Pozemský
človek v sebe teda obsahuje všetky časti, alebo úrovne, ktorými
sem na Zem smerom zhora prišiel. Samotným jadrom a podstatou
ľudskej bytosti je iskrička ducha, pochádzajúca z duchovnej ríše.
Ďalej je to jemnomotné telo, ktoré nazývame dušou a nakoniec
telo hrubohmotné, v ktorom žijeme v hmotnom svete.
Skutočným
účelom nášho života na Zemi je jedine to, aby sme
prostredníctvom svojho úsilia o dobro a plné rozvinutie všetkých
vysokých a ušľachtilých cností postupne dozrievali v plne
duchovne seba vedomou a zrelú osobnosť. A keďže náš pozemský
čas je veľmi krátky, mali by sme ho rozhodne využiť týmto
jediným správnym spôsobom.
Naše
duchovné jadro sa teda nachádza v hmotnom svete na Zemi zahalené
vo dvoch obaloch. V obale hrubohmotného tela, ktoré môžeme
pripodobniť ku kabátu a v obale jemnohmotného tela, ktoré môžeme
pripodobniť ku košeli a nohaviciam.
No
a tieto dva hmotné obaly kladú značný odpor pri presadzovaní
záujmov duchovného jadra v hmotnom svete. Avšak práve našim
prekonávaním toho odporu, našim prekonávaním protitlaku hmoty
dozrieva a silnie náš pôvodne nezrelý duchovný zárodok, čím
sa postupne stáva schopným ustáť silu tlaku, nachádzajúcu sa v
duchovnej ríši.
Podstata
duchovného vývoja teda spočíva v tom, že v protitlaku hmoty máme
dokázať presadzovať záujmy ducha. Záujmy dobra, cti,
spravodlivosti, ušľachtilosti a života v rešpektovaní Vôle
Najvyššieho. Ak sa ako ľudia namáhame v tomto smere, našou
námahou rastie, silnie, mohutnie a dozrieva naše duchovné jadro.
Až
napokon, prostredníctvom nášho nepretržitého konania dobra a
ušľachtilosti zosilnie natoľko, že bude schopné vstúpiť ako
plne si seba vedomé do ríše Ducha, pretože už dokáže odolať
tlaku Božieho Ducha, vynucujúceho bezvýhradné zachvievanie sa
každej bytosti vo Vôli Najvyššieho. To bude znamenať konečné
zavŕšenie duchovného vývoja v hmotnosti. To bude znamenať
začiatok novej, nádhernej časti nášho bytia vo večnej ríši
Svetla kráľovstva nebeského.
Smrť
každého človeka na Zemi, intenzívne usilujúceho o dobro teda
znamená zahájenie cesty späť. Fyzickou smrťou totiž odkladá
len vonkajší kabát svojho hrubohmotného tela a ocitne sa ako duša
v jemnohmotnosti. Tam začne okamžite stúpať do najvyšších sfér
jemnohmotnosti, kde sa napokon ešte zdokonalí a dozrie tak, že
bude schopný odložiť aj svoj jemnohmotný obal a ako čistý,
zrelý a ľudský dokonalý duch vstúpiť do nádhery ríše
kráľovstva nebeského.
Tou
istou cestou, ktorou sme teda kedysi prišli z ríše Ducha do
hmotnosti, sa musíme do ríše Ducha vrátiť naspäť. Len z
jediným veľkým a zásadným rozdielom! Z ríše Ducha sme vyšli
ako nevedomí a nezrelí, avšak nazad sa máme vrátiť ako plne si
seba vedomí a duchovne zrelí.
A
na záver ešte jedna mimoriadne dôležitá vec. Čas, určený na
to, aby sme toho dosiahli nie je nekonečný. Je totiž vymedzený
dobou trvania hmotného sveta. A hoci táto doba je obrovská, nie je
nekonečná, pretože napokon predsa len dôjde k zániku okolitého
hmotného vesmíru, a to ako jeho jemnohmotnej, tak aj hrubohmotnej
časti.
Osobnosť
každého človeka, ktorý sa neusiloval o dobro, nerozvíjal cnosti
a nesnažil sa žiť podľa Vôle Najvyššieho však zostane spojená
s hmotou, pretože práve hmota a hmotné záujmy boli pre neho
všetkým. A preto musí aj jeho postihúť osud všetkého, čo je
hmotné, čiže osud zániku hmotného sveta, od ktorého sa
nedokázal včas odpútať, pretože sa o to vôbec nesnažil, alebo
sa snažil iba nedostatočne.
Ak
si ale niekto myslí, že doba zániku hmotného sveta je ešte
ďaleko, nemal by žiť v omyle!
My
ľudia totiž prežívame najväčšiu časť svojho bytia práve v
prostredí jemnohmotného sveta, kde vládne prísna zásada
rovnorodosti. Kde sú ľudské duše prísne rozdelené do
rovnorodých jemnohmotných úrovní, presne zodpovedajúcich všetkým
ich chybám a nedostatkom.
No
a v tomto prostredí, kde má každý rovnaké chyby a necnosti, sa
ľudské duše len veľmi pomaly posúvajú nahor vo svojom vývoji.
Niet tu totiž pozitívnych vzorov, ktoré by mohli nasledovať tak,
ako je to na Zemi. V jemnohmotnosti musia prísť k pochopeniu svojho
vlastného nesprávneho jednania a zmýšľania ľudské duše samé
od seba, a samé od seba musia zatúžiť byť lepšími. A to môže
trvať z nášho pozemského pohľadu aj celé stáročia, či
dokonca tisícročia.
Až
teda vlastným poznaním určitej svojej chyby a úprimnou snahou o
jej odstránenie môže duša postúpiť ďalej, aby sa v novom
rovnorodom prostredí začala zbavovať a zbavila ďalšej zo svojich
chýb. Ale pretože mnohé z našich chýb sú v nás veľmi pevne
zakorenené, treba pri tom nevyhnutne počítať s veľkým časovým
rozmedzím. Preto sa v Novom Zákone naliehavo upozorňuje, že
„času je málo“, čím je myslená práve obrovská časová
náročnosť nášho pobytu v jemnohmotnosti, kde sa vzhľadom k
prísne rovnorodému prostrediu, bez pozitívnych vzorov, posúvajú
ľudské duše duchovne nahor len veľmi pozvoľna.
Naše
fyzické zrodenie na zemi je preto obrovskou milosťou! Milosťou,
spočívajúcou v tom, že sa dostávame do rôznorodého prostredia,
kde môžeme nájsť veľa pozitívnych vzorov a veľa duchovných
inšpirácií, ktorých nasledovaním môžeme urobiť obrovský
duchovný posun nahor. Ba dokonca, v tom najideálnejšom prípade,
sa môžeme dostať až celkom na dosah kráľovstva nebeského.
V
tomto spočíva obrovská príležitosť, ktorú sme dostali svojim
zrodením na Zemi! A preto by ju nikto nemal premárniť! Preto by
sme ju nemali premárniť našou orientáciou iba na hmotné tak, ako
sa to žiaľ bežne deje.
Ak
sa totiž nesnažíme práve tu a teraz odkladať svoje chyby a
duchovne napredovať, pretože uznávame iba veci hmotné a v takomto
stave zomrieme, odídeme do jemnohmotnosti zaťažení mnohými
chybami a tam, v prísne rovnorodom prostredí, bez pozitívnych
vzorov uviazneme na celé tisícročia. A v pasci najrozličnejších
nízkych jemnohotných úrovní môžeme uviaznuť tak výrazne, že
sa ani nenazdáme a zastihne nás tam nevyhnutný rozklad hmoty. A
tento rozklad sa potom stane aj osudom našej vlastnej osobnosti,
ktorá sa nestihla včas oslobodiť z hmoty, pretože sa o to vôbec
neusilovala.
Využime
teda drahocenného času svojho súčasného pozemského bytia k
duchovnému vzostupu! Lebo vzhľadom k tomu, koľko ešte máme chýb,
ako aj vzhľadom k tomu, akými ľudsky dokonalými sa máme stať,
aby sme mohli vstúpiť do bezpečia ríše Ducha, nemá nikto z nás
času nazvyš.
A
preto človeče, usiluj zo všetkých svojich síl k Svetlu Ducha
Božieho! Usiluj o dobro, spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť
a ľudskosť!Usiluj o poznanie Vôle Najvyššieho a život v súlade
s jeho Vôľou. Nič iného nesmie byť momentálne pre nikoho na
Zemi dôležitejšie!
Človeče
spamätaj sa! Lebo čas je už naozaj blízko!
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre