Ľudstvo
prešlo veľmi dlhým vývojom, ale zarážajúce je, že od samých
počiatkov, až do dnešných dní ho neustále doprevádza
prekliatie vojny. Ak sa totiž z tohto uhla pohľadu pozrieme na našu
históriu, samotná podstata fenoménu vojny, s ktorým je ľudstvo
tak neodlučiteľne spojené, zostáva stále rovnaká. To, čo sa
mení, sú len vonkajšie možnosti a kulisy, zodpovedajúce
technickej úrovni každej doby.
Na
úsvite dejín sa nepriatelia vzájomne zabíjali kameňmi, alebo
kamennými sekerami. Neskôr lukmi, šípmi a kopijami. Potom mečmi
a kušami. No a v dnešnej dobe automatickými zbraňami, tankmi,
lietadlami, atómovými bombami a mnohými inými modernými
zbraňami.
Konečný
výsledok je však vždy úplne rovnaký. Je ním vražda, rozvrat,
bolesť a utrpenie. Jediné, čo v tomto smere priniesla moderná
doba, je doposiaľ nepoznaná efektivita zabíjania. Dnes je možné
zničiť jedinou bombou celé mesto, alebo dokonca, pri eventuálnom
nukleárnom konflikte svetových mocností, i život na celej našej
planéte.
Za
tejto situácie sa neodbytne vynára zásadná otázka: v čom sme
vôbec ako ľudská civilizácia tak zásadným spôsobom pokročili,
keď fenomén vojny, zo všetkými jeho zverstvami zostáva stále
plne aktívnym? V čom sme vlastne pokročili, keď sme sa tohto
hrozného zla nedokázali zbaviť počas celého dlhého obdobia
nášho vývoja? Ako je možné, že ani v modernej dobe, v 21.
storočí, sa na tom nič nezmenilo a na našej zemi existuje
množstvo lokálnych vojnových konfliktov, ale zároveň aj neustála
hrozba celosvetovej jadrovej kataklizmy?
O
čom svedčia všetky tieto fakty v súvislosti s reálnou, vnútornou
zrelosťou ľudstva? Na akej úrovni sa to vlastne nachádzame? Nie
je to všetko vari jasným dôkazom toho, že skutočnú výšku
rozvoja našej civilizácie nie je možné merať iba čisto
vonkajším, materiálnym pokrokom?
Nie
veru, materiálny a technický pokrok nie je vôbec možné považovať
za pokrok skutočný! Skutočný pokrok totiž predstavuje len
pozvoľný nárast pravých hodnôt, pretože jedine na pravé
hodnoty bohatí ľudia sú schopní navždy odstrániť fenomén
vojnového vraždenia z hodnotového rebríčka našej civilizácie.
Keby
sme dospeli k tejto hranici a k tomuto bodu, jedine potom by sme
mohli naozaj s hrdosťou hovoriť o úspešnom vývoji ľudskej
civilizácie.
Ak
ale vojny a vraždenie, s nimi spojený zbrojársky priemysel a
neustály vývoj čoraz efektívnejších zbraňových systémov
stoja v dnešnom svete v popredí záujmu najvyspelejších štátov
našej planéty, svedčí to o tom, že skutočne, to jest vnútorne,
čiže morálne, stojíme stále viacmenej na úrovni pračloveka.
Pračloveka, ktorý zaznamenal jediný vývoj v tom smere, že
kamennú sekeru zamenil za balistické rakety s jadrovými hlavicami.
Znamená
to teda, že hodnotovo sme uviazli kdesi v praveku. Znamená to, že
stále uznávame takmer rovnaké hodnoty, a tieto nezmenené hodnoty
neustále plodia nové vojny. V konečnom dôsledku to však znamená,
že to musia byť hodnoty vo svojom jadre falošné, pokrivené a
nedostatočné, pretože neustále spôsobujú vojnové šialenstvo.
O
aké hodnoty to vlastne ide? Je už skutočne načase odhaliť ich,
uvedomiť si ich nedostatočnosť a konečne ich zmeniť, pretože
týmto spôsobom môžeme potom zmeniť celkový charakter našej
civilizácie.
V
praveku išlo v prvom rade o hodnotu prežitia ľudského jedinca ako
takého. V druhom rade o hodnotu osôb, s ním najužším spôsobom
spojených, to znamená jeho rodiny. A v treťom rade o hodnotu
záujmov jeho vlastného kmeňa.
No
a táto základná paradigma toho, čo ľudia vnímali ako dobro,
pretrvávala celé veky. V modernej dobe sa transformovala do podoby
hodnoty predovšetkým dobra osobného. V druhom rade do hodnoty
dobra našej najbližšej, alebo vzdialenejšej rodiny. V treťom
rade do dobra našej vlastnej firmy, v ktorej pracujeme, alebo ktorej
sme vlastníkmi. No a vo štvrtom rade do hodnoty dobra nášho
vlastného národa, čo sa v súčasnosti ešte rozširuje na hodnotu
dobra určitej vzájomnej aliancie národov, z nejakých dôvodov
držiacich spolu.
Toto
sú tie najzákladnejšie hodnoty, ktoré naša civilizácia má.
Hodnoty, ktoré sa nezmenili od praveku a ktorých obmedzené hranice
vnímania toho, čo je dobré, boli príčinou všetkého vojnového
vraždenia počas dlhej histórie ľudstva až do dnešných dní.
Pýtate
sa, čo je na nich také zlé? Odpoveď je prostá: všetky vyššie
uvedené príklady vnímania hodnoty toho, čo je dobré, sú totiž
v skutočnosti len určitou formou egoizmu. A preto sú zlom!
Egoizmom a zlom, ktoré nebolo schopné prerásť až k hraniciam
všeobecného a všeľudského altruizmu.
Takéto
obmedzené vnímanie dobra, bez presahu až k najvyššej hodnote
dobra celku totiž v ľuďoch vždy postupne spôsobovalo nárast
osobného, národného, lebo iného egoizmu. No a ten si vo svojom
vystupňovaní nakoniec vždy začal robiť zálusk na niečo, čo
patrí iným.
Každé
menšie vnímanie dobra, nepresahujúce hranicu všeobsiahleho dobra
ku všetkým blížnym je teda v podstate zlom, práve pre jeho
nedostatočnosť. Je skrytým egoizmom, a ten postupne dosahuje
svojho kulminačného bodu, až nakoniec vyvrcholí v prejave
maximálneho egoizmu človeka voči človeku a národa voči národu.
A ním je práve vojna.
Priam
učebnicovým je príklad fašistického Nemecka. Fašisti živili v
národe nacionálny egoizmus a nadradenosť, a z ich hľadiska boli
ostatné národy vnímané ako menejcenné. Ako národy, ktoré preto
nemajú právo na existenciu a iba zbytočne zaberajú životný
priestor.
Nemci
išli do vojny kvôli svojmu vlastnému dobru, domnievajúc sa, že
sa stanú pánmi sveta a všetci ostatní im budú slúžiť. V ich
postoji je až príliš jasne čitateľný zásadný nedostatok
presahu vnímania dobra až k dobru všeobecnému. V ich konaní je
jasne čitateľný obmedzený egoizmus, ohraničený úzkoprsým
vnímaním dobra iba pre ich vlastný národ. A práve toto
egoistické a úzkoprsé ponímanie dobra prinieslo celému svetu
nesmierne zlo a nešťastie.
V
týchto skutočnostiach spočíva kľúč k pochopeniu príčin
vzniku všetkých vojen v histórii našej civilizácie. Vojny vždy
vznikali a vždy budú vznikať práve z úzkoprso obmedzeného
vnímania dobra len na dobro osobné, rodinné, alebo národné.
Práve v tejto obmedzenosti duševného obzoru ľudí, bez
nevyhnutného presahu až k všeobecnému altruizmu, je skrytá
odveká príčina všetkých vojen.
A
preto každého osobne, koho vnímanie dobra sa pohybuje iba v týchto
hraniciach, možno považovať za zločinného strojcu vojnového
vraždenia, pretože svojim vlastným dielom viny prispieva k
postupnému bujneniu takéhoto egoisticky prízemného dobra. A to
vždy doposiaľ v histórii nakoniec vyvrcholilo vojnou.
Strojcom
mieru a porozumenia medzi národmi je len ten, kto vo svojom vedomí
dokázal vnútorne preklenúť hranicu osobného a národného dobra
až k dobru všeobecnému a celosvetovému. K dobru a právu na dobro
pre všetkých jednotlivcov a pre všetky národy sveta bez rozdielu.
Strojcom mieru a porozumenia je len ten, kto sa nijako nevymedzuje
spôsobom „ja a oni“, alebo „my a oni“, ale všetko a
všetkých vníma len vo všeobsiahlosti pojmu „my“.
Žiaľ,
realita je taká, že najbohatšie národy moderného sveta žijú
ešte stále na úrovni pralesného zákona práva silnejšieho, a
prostredníctvom svojej vojenskej, alebo ekonomickej sily dosahujú
vlastného, egoistického dobra na úkor mnohých iných národov
sveta. Tie ničia, zotročujú a podmaňujú si ich buď vojensky,
alebo ekonomicky.
Avšak
takéto egoistické dosahovanie dobra najvyspelejších krajín nášho
sveta, neváhajúcich presadzovať svoje životné záujmy hoci aj
tisíce kilometrov od vlastných hraníc, je obrovským zlom a
nešťastím pre národy, na ktoré dopadá ich egoizmus.
No
a ty človeče, čítajúci tieto riadky, neprilievaj svoj vlastný
diel oleja do tohto ohňa egoizmu úzkoprsého a obmedzeného
vnímania dobra. Neživ toto zlo a nestávaj sa tak aj ty
spoluzodpovedným za vojny, ktoré z toho nakoniec vzídu.
Naopak!
Postav sa proti tomu tým, že tvoje ponímanie dobra dosiahne
hranice dobra všeobecného. Postav sa proti tomu tým, že sa
konečne naučíš milovať a mať v úcte každého zo svojich
blížnych, nech už sa nachádza v ktoromkoľvek národe, alebo hoci
aj na opačnom konci sveta. Lebo jedine týmto spôsobom môžeš
prekonať odveký, nízky egoizmus, ako elementárnu príčinu
všetkých vojen, aby si nakoniec mohol prispieť svojim vlastným
dielom k vybudovaniu civilizácie trvalého mieru. Tá totiž môže
vzniknúť len na základoch uctievania všeobecného, ničím
neobmedzeného, altruistického dobra pre všetkých jednotlivcov a
všetky národy bez rozdielu.
PS.
Nedávno prebehla na Slovensku veľká, celonárodná anketa o
najväčšieho Slováka. Jej víťazom sa stala najvýznamnejšia
osobnosť slovenského národa. Podobnú iniciatívu som zachytil aj
v rámci opatrovateľských služieb. Jej cieľom má byť
dosiahnutie vyššej miery spoločenského ocenenia tejto veľmi
ťažkej a záslužnej činnosti.
Ja
osobne však vnímam podobné ankety veľmi skepticky. Sú podľa mňa
len jasným potvrdením sklonu ľudí upínať sa na nízke, úzkoprsé
a ohraničené vnímanie sveta. Je totiž absolútny nonsens zvoliť
v nejakom celonárodnom hlasovaní jedinú osobnosť, ako toho
najväčšieho Slováka v dejinách. Je to absolútny nezmysel,
pretože tisíce najrozličnejších osobností, ale i obyčajných
ľudí, o ktorých sa vôbec nevie, prispeli svojim dielom k tomu, že
slovenský národ sa nakoniec osamostatnil a dostal na tú pozíciu,
na akej stojí v súčasnosti.
Ego
človeka a obmedzenosť nízko ohraničeným vnímaním dobra však
ľuďom znemožňuje vnímať realitu v celej jej širokospektrálnej
obsažnosti. Znemožňuje im oceniť všetky významné, menej
významné, ale aj prosté osobnosti, ktoré prispeli k duševnému,
duchovnému a materiálnemu pozdvihnutiu slovenského národa.
Skutočná
pravda je však jedine takouto širokospektrálnou, avšak chorobné
ego a kŕčovitá obmedzenosť nízkym ponímaním dobra chcú silou
mocou vtesnať všetku túto širokospektrálnosť do rúk zopár
jednotlivcov, alebo dokonca jedného jediného človeka. To je však
v skutočnosti len egoistický konštrukt a symbol obmedzenosti,
odmietajúci vnímať realitu v jej veľkosti a stále prejavujúci
tendenciu vtláčať ju do jednotlivostí.
A
takéto isté je to aj pri všetkých ostatných anketách!
Neexistujú nijakí jednotliví víťazi opatrovateľskej práce,
slávnostne vyhlásení na nejakom galavečere. Existuje však tisíce
víťazov opatrovateľskej práce, ktorí sa každodenne a bez
zbytočného potlesku venujú bezvládnym a potrebným.
Neexistuje
žiadna najkrajšia žena, najkrajšia pieseň, najkrajší obraz,
najlepší učiteľ a podobne. To všetko je len úbohým znižovaním
širokospektrálnosti a bohatosti skutočnej reality. Túto realitu
sa však snaží malosť ľudskej duše vždy podvedome znižovať, a
tak prispôsobovať sebe samej a svojej vlastnej malosti. A dokonalou
vonkajšou manifestáciou toho, že je to naozaj tak, sú všetky
podobné ankety.
http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.
Komentáre