Kto je záhadný Syn Človeka? Toto slovné spojenie a tento pojem sa často spomína v evanjeliách, ale čo konkrétne znamená? Komu patrí? Kristovi? Alebo niekomu inému?
Ak chceme správne pochopiť, o čo tu vlastne ide, musíme sa preniesť na samý začiatok. Ba dokonca až pred začiatok vzniku stvorenia, a teda aj človeka. Do doby, v ktorej ešte neodzneli známe slová: „Buď Svetlo!“ Musíme začať opisom toho, čo nikdy vo svojej pravej podstate nepochopíme, a čo je možné len veľmi vzdialene vyjadriť ľudskými slovami a pojmami.
Pred vznikom stvorenia existovali dve základné veličiny. Ničota a Boh. Boh je Život. Je to súcnosť sama. Je to autentické a na nikom a ničom nezávislé bytie, ktoré samo seba definovalo slovami: „Ja Som, ktorý Som!“
Jedine Stvoriteľ je nezávislý a všetko ostatné, čo jestvuje a žije, je na ňom závislé. Stvoriteľa v jeho skutočnej podstate nikdy nikto nevidel a nikdy nikto neuvidí. To, čo v súvislosti s Najvyšším môžu živé bytosti vnímať je jeho Svetlo, ktoré vyžaruje.
Jas tohto Svetla je tak nepredstaviteľne intenzívny a oslepujúci, že práve pre jeho intenzitu nie je možné vnímať Toho, kto ho vyžaruje. Môžeme si to pripodobniť k zváraniu. Aj tu nie je možné kvôli oslepujúcemu jasu vidieť voľným okom samotný proces zvárania. Pokus o to by viedol k poškodeniu zraku. Aby zvárači videli na zvar, musia používať špeciálne okuliare.
Pri oslepujúcom jase vyžarovania Stvoriteľa je to podobné. Neexistujú však nijaké špeciálne okuliare, ktoré by umožnili preniknúť jasom vyžarovania Najvyššieho a uvidieť jeho pravú podstatu. To nedokážu ani bytosti, žijúce v blízkosti Najvyššieho, čiže anjeli a archanjeli.
Ak boli použité slová „v blízkosti Stvoriteľa“, je to pojem veľmi relatívny, pretože táto “blízkosť“ je nesmiernou, nám nepochopiteľnou diaľkou. Nám ľuďom to nie je možné s ničím porovnať, pretože celé hmotné univerzum s jeho zdanlivou nekonečnosťou je zanedbateľným zlomkom vzdialeností a merítok, súvisiacich so Stvoriteľom a jeho vyžarovaním.
Takže zopakujme si, čo už vieme. Existuje Stvoriteľ a jeho súcnosť zostane pre nás navždy tajomstvom. To, čo je možné v súvislosti so Stvoriteľom vnímať je žiara a oslepujúci jas, z neho vyžarujúce. Žiara, jas a obrovský tlak Svetla sa od Stvoriteľa šíria do nedozerných a nám nepochopiteľných diaľav. Existencia hmotného univerza je v porovnaní s týmito diaľavami úplne zanedbateľná. Je v podstate ničím. Je menej ako zrnko prachu.
Až v nesmierných diaľavách, kde sa žiara a tlak Svetla svojou vzdialenosťou od epicentra postupne zmierňujú, je možná existencia vedomých bytostí v božskej ríši. Božská ríša je nesmierny priestor, preniknutým jasom Božieho Svetla, kde v zmiernení tlaku a žiary Svetla žijú vedomé bytosti.
Ak však hovoríme o zmiernení tlaku a žiary Svetla, je to opäť mimo každej našej predstavy, pretože tento tlak a táto žiara sú tak nepredstaviteľne silné, že tam žijúce bytosti môžu žiť iba v bezvýhradnom naplňovaní a zachvievaní sa vo Vôli Stvoriteľa. Nič iného, ako Vôľa Stvoriteľa v božskej ríši nie je možné. Preto majú tieto bytosti krídla, znamenajúce bezvýhradnosť ich zachvievania vo Vôli Najvyššieho. V božskej ríši vládne jas, harmónia, šťastie a radosť, pretože všetko tam jestvujúce žije v dokonalom súlade s Vôľou Najvyššieho.
Máme teda Stvoriteľa a jeho bezprostredné, nepreniknuteľné vyžarovanie. Potom máme už zmiernené a ochladené vyžarovanie, nazvané božskou ríšou, kde žijú rôzne vedomé bytosti. Boh a jeho božská ríša tu boli od vekov. Čiže v časoch, kedy ešte neexistovalo žiadne stvorenie, ani žiadni ľudia.
Na najkrajnejších, a od Stvoriteľa najviac vzdialených hraniciach božskej ríše však existoval určitý potenciál, schopný vedomého bytia. Ale vedomé bytie a vedomú existenciu nemohol nadobudnúť v božskej ríši, pretože tam bol na to tlak príliš obrovský.
Zmienený potenciál však silne túžil po vedomom bytí a svoju túžbu vysielal ako prosbu smerom k Stvoriteľovi. A Stvoriteľ sa nakoniec vo svojej dobrote a láske rozhodol vyhovieť a poskytnúť mu priestor pre jeho vedomé jestvovanie. Tento priestor však musel byť len vonku, mimo božskej ríše, kde by sa tlak a jas Svetla ešte viacej zmiernili a ochladili.
Preto vznikla potreba vyžiariť Božie Svetlo mimo hraníc božskej ríše do vonkajšej ničoty, a tým, v ochladenom a zmierenom žiarení, poskytnúť životný priestor biliónom najrozličnejších vedomých bytostí. Tento akt bolo možné vykonať jedine tak, že Stvoriteľ oddelil časť seba samého a postavil ju na najkrajnešiu hranicu svojho vyžarovania. A táto jeho časť, tento jeho Syn potom vyžiaril do vonkajšej ničoty svoje Svetlo, čím umožnil jestvovanie stvorenia a v ňom i človeka.
A práve preto sa tento Syn Stvoriteľa nazýva Synom Človeka. Je totiž Synom, oddeleným od Stvoriteľa práve kvôli človeku. Je Synom, ktorý umožnil existenciu človeka. On učinil ono biblické: „Buď Svetlo“.
Ale poďme ešte hlbšie v skúmaní totožnosti Syna Človeka. V Biblii sa v súvislosti so stvorením Zeme a života na nej píše: „Zem bola ešte prázdna a Duch Boží sa vznášal nad vodami.“ Znamená to teda, že stvorenie a život v ňom formoval Duch Boží. Nie Stvoriteľ sám, ale jeho Duch! Preto je naše stvorenie duchovné, a preto v ňom žijeme my, ľudskí duchovia. Stvorenie teda stvoril a formoval Duch Boží, alebo inak povedané, Duch Svätý!
Stvoriteľ sám, skrze svoje žiarenie vytvoril a sformoval božskú ríšu. Aby však mohol byť stvorený svet mimo hraníc božskej ríše, ako už bolo povedané, musel Stvoriteľ oddeliť kúsok seba samého a postaviť ho na hranice božskej ríše, aby mohol odtiaľ, z posledného hraničného bodu svojho vyžarovania, posunúť Božie Svetlo ďalej do ničoty. Tým vzniklo stvorenie spolu s našou Zemou, ako priestorom k vedomému bytiu človeka.
A opäť sa dostávame k Synovi Človeka! V Biblii spomínaný Duch Boží, ktorý sa pri stvorení Zeme vznášal nad vodami nie je totiž nikým iným, ako Synom Človeka.
Duch Svätý, Duch Boží a Syn Človeka sú v skutočnosti len rôzne mená, vyjadrujúce tú istú osobu! Vyjadrujúce jednu z osôb Svätej Trojice! Vyjadrujúce totožnosť jedného z dvoch Synov Stvoriteľa!
Syn Človeka je časťou Boha, oddelenou od neho a jestvujúcou samostatne kvôli bytiu človeka. Preto je Syn Človeka Kráľom a Vládcom stvorenia. A ako jeho Kráľ, Vládca, ale aj Sudca príde nakoniec súdiť svet, aby každému, kto smel žiť v jeho stvorení vystavil účet za to, ako so svojim bytím nakladal. Či svoje bytie smeroval k dobru, spravodlivosti, čestnosti, čistote, ušľachtilosti a láske k ľuďom i k Stvoriteľovi. Či v duchovnom stvorení veľkého Boha boli pre neho duchovné hodnoty skutočne prvoradé.
Alebo naopak, či svoje bytie nesmeroval k dobru, spravodlivosti, čestnosti, čistote, ušľachtilosti a láske k ľuďom i k Stvoriteľovi. Či v duchovnom stvorení vznešeného Pána boli pre neho materiálne hodnoty oveľa vyššie stojace, ako hodnoty duchovné.
Práve o tomto Kráľovi, Vládcovi a Sudcovi stvorenia i ľudí hovoril výstražne Kristus slovami: „Keď raz príde Syn Človeka ...“
Ježiš je Syn Boží. Je to časť Božej Lásky, oddelená od Stvoriteľa a poslaná na zem pre záchranu ľudstva, ktoré zahmlilo, pokrivilo a stratilo cestu nahor, ukázanú mu Mojžišom. A preto by skončilo v zániku a záhube skôr, než mal prísť Syn Človeka k súdu.
Ježiš svojim Slovom ukázal ľudstvu opäť správnu cestu smerom k Svetlu a k spáse, čím zabránil jeho smerovaniu do hlbín a do záhuby. Ježiš ako Božia Láska prišiel preto, aby náš svet zachránil. Prišiel podržať svet, aby sa nezrútil pod váhou svojich chýb, necností, omylov a falošných duchovných ciest. Vo svojom Slove nám ukázal, akým spôsobom máme nie len žiť, ale aj myslieť, aby sme správne duchovne dozrievali, a aby sme pri príchode Syna Človeka mohli byť pripočítaní k „múdrym pannám“, hodným účasti svadby Pánovej. Ježiš po ukončení svojej pozemskej misie odišiel k svojmu Otcovi a ako Syn Boží vládne naveky po Otcovej pravici v božskej ríši.
Keď Kristus odchádzal, povedal svojim učeníkom: „Kam ja idem, tam vy ísť nemôžete“. On totiž išiel k Stvoriteľovi, zatiaľ čo domovom ľudských duchov je stvorenie. Domovom človeka je stvorenie, ktoré vzniklo skrze druhého Syna Stvoriteľa. Skrze Syna Človeka, totožného s Duchom Božím a Duchom Svätým. Skrze neho stvorenie vzniklo, jeho žiarením je udržiavané, a on nakoniec príde stvorenie i ľudí v ňom súdiť.
Majme sa preto na pozore, snažme sa duchovne vzdelávať, rásť a zdokonaľovať v cnostiach, aby sme boli zrelí a pripravení na chvíľu, kedy príde Syn Človeka tak, ako nám to výstražne zdôrazňoval Kristus.
M.Š.
Komentáre