Kristus bol vzkriesený inak, než veria kresťania!


Ak ľudia vnímajú určité zásadné veci nesprávne a podľa toho sa potom vo svojom živote riadia, musia nevyhnutne kráčať nesprávnou cestou, na ktorej konci ich čaká tragédia. A presne tak je tomu aj s pohľadom na vzkriesenie Krista. Viera kresťanov totiž v tomto prípade nekorešponduje so zákonmi univerza, to jest s tým, ako v skutočnosti vstal Ježiš z mŕtvych.

Kresťania veria, že vstal vo svojom hrubohmotnom, fyzickom tele. A toto svoje presvedčenie potvrdzujú trebárs katolíci na každej omši, kde sa vo vyznaní viery modlia: „verím vo vzkriesenie tela a v život večný“. Veria teda, že rovnako, ako podľa nich vstal Ježiš vo svojom fyzickom tele, rovnako aj oni vstanú z mŕtvych vo svojom súčasnom, fyzickom tele, a v ňom budú žiť večne.

Skúsme však teraz podrobiť ich vieru hlbšiemu skúmaniu a polome si otázku: Je možné fyzickému a materiálnemu telu človeka prejsť cez zamknuté dvere? V evanjeliách je totiž zaznačené, že keď sa učeníci po smrti Krista tajne stretli, v strachu pred židmi zamkli za sebou dvere. A ako sa začali modliť, zrazu sa medzi nimi objavil ich Majster.

Mnohí určite namietnu, že Ježiš robil počas svojho života veľa zázrakov, takže takéto niečo by pre neho nemalo byť problémom. Na tomto mieste je ale treba zdôrazniť, že zázraky, ktoré robil Pán, boli v skutočnosti úplne iného charakteru, než sa ľudia nazdávajú. Nešlo totiž o žiadne činy ľubovôle, ale o prísne zákonitý dej. Všetko sa vždy dialo v dokonalom zohľadnení zákonov, na základe ktorých funguje univerzum. Či už ide o zákony fyzické, alebo o zákony duchovné. Oboje boli do podstaty fungovania stvorenia vložené samotným Stvoriteľom. A jeho Syn Ježiš zvlášť zdôrazňoval, že na Zem neprišiel žiadne zákony rušiť, ale naopak, naplňovať. Preto sa narodil ako človek, preto bol podrobený hladu, smädu, únave, i všetkému ostatnému, čomu je podrobený každý z nás vo fyzickom tele.

A to teda znamená, že ak nikto z ľudí nemôže prejsť do miestnosti cez múry, alebo cez zamknuté dvere, nebolo to možné ani Ježišovi v hrubohmotnom tele, rešpektujúcom fyzikálne zákony jeho Otca.

Ale pozor! Je veľmi jednoduché a ľahké prechádzať cez zamknuté dvere v tele jemnohmotnom! A práve v tomto jemnohmotnom tele vstal Ježiš Kristus z mŕtvych! Práve v tomto jemnejšom tele mu bolo možné po štyridsiatich dňoch vystúpiť na nebesia tak, ako ho videli jeho učeníci, aby nakoniec, v tých najvyšších výšinách odložil aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej, Božej podstate sa znovu zjednotil s Bohom Otcom, po pravici ktorého kraľuje na večné veky.

No a jedine týmto spôsobom, akým bol vzkriesený Kristus a vystúpil na nebesia, jedine týmto spôsobom môže byť vzkriesený a vystúpiť na nebesia každý človek, ktorý žije podľa jeho učenia! To znamená, že aj on bude po svojej fyzickej smrti najskôr vzkriesený v jemnohmotnom tele, aby v ňom potom začal pozvoľna stúpať k výšinám, a nakoniec, aby v tých najvyšších výšinách odložil aj svoje jemnohmotné telo a vstúpil vo svojej čistej duchovnej podstate do blízkosti Najvyššieho. Do jeho kráľovstva nebeského! Do večnej ríše Ducha!

Lebo do kráľovstva Ducha je možné vstúpiť len duchu človeka! Veď predsa fyzické, materiálne a hrubohmotné telo je len z prachu zeme a na prach sa nakoniec aj obráti.

Preto je nesmiernym nešťastím, ak ľudia veria, že budú k životu večnému vzkriesení vo svojom hrubohmotnom tele a v tomto zásadnom omyle sa neustále utvrdzujú, ako trebárs katolíci v modlitbe vyznania viery. To však musí mať za následok, že si títo ľudia po fyzickej smrti odnesú svoje presvedčenie aj do jemnohmotnosti. A ich mylné presvedčenie ich bude zadržiavať od skutočného duchovného vzostupu. Nedovolí im totiž stúpať k výšinám Ducha, ale bude ich stále držať iba tam, kde očakávajú splnenie svojho vzkriesenia. Čiže v blízkosti najhrubšej hmoty.

Pohnúť sa ďalej a odpútať sa z dosahu najhrubšej hmotnosti však budú môcť jedine vtedy, ak sa zbavia svojho chybného presvedčenia. Ale to bude nesmierne ťažké, pretože tak sa to predsa modlili na každej omši a takto ich to učili nimi rešpektované, duchovné autority.

Svojim dlhodobým zotrvávaním v blízkosti najhrubšej hmotnosti sa však vystavujú veľkému nebezpečenstvu. Nebezpečenstvu definitívneho zániku vlastnej osobnosti! Všetko hmotné je totiž podrobené vzniku a zániku. Lebo tak, ako vznikne naše fyzické telo a potom zanikne a premení sa v prach, tak sa stane i s telom zvieraťa i s každou rastlinou. Ale tak isto sa stane aj s našou planétou, s našou slnečnou sústavou, ba dokonca aj s jemnohmotnými svetmi, obývanými ľudskými dušami. A preto bude musieť byť podrobené zániku i každé vedomé ľudské ja, ktoré sa nedokázalo včas odpútať od hmoty a zostalo s ňou zviazané. Zviazané buď prostredníctvom rôznych omylov a dogiem, ktorým kŕčovito verí, alebo prostredníctvom rôznych materialistických vášní, žiadostí a sklonov, od ktorých sa nedokáže odpútať.

Uniknúť osudu rozkladu hmoty môže len ten, kto dokáže zrealizovať svoje vlastné vzkriesenie z hmoty tak, ako nám to svojim vzkrieseným ukázal Kristus.

To znamená, že ak bude na Zemi žiť, myslieť a jednať v súlade s učením Spasiteľa, po fyzickej smrti začne vo svojom jemnohmotnom tele okamžite stúpať na nebesá, aby v najvyšších výšinách odložil aj jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpil do kráľovstva Ducha, ktoré je večné, a preto v ňom už nič nepodlieha vzniku ani zániku tak, ako je tomu v hmotnom, alebo v jemnohmotnom svete.

Vzkriesenie Ježiša Krista a jeho nanebovzatie musí byť preto poznané tak, ako k nemu v naozaj došlo a ako to korešponduje so zákonmi univerza, vloženými do neho jeho Otcom nebeským.

Kto ale tieto veci odmieta poznať, kto sa kŕčovito drží omylu, pretože tak ho to učia duchovné autority, odnesie si svoj omyl so sebou na takzvaný druhý svet. A ak svoj omyl ani tam nedokáže prehliadnuť a zriecť sa ho, stane sa mu nakoniec záhubou a zničením, pretože ho bude neustále zadržiavať v blízkosti najhrubšej hmoty až do chvíle, kedy sa hmotné svety začnú rúcať sami v sebe. A konečný zánik hmotnosti, to jest jej hrubohmotnej i jemnohmotnej časti, bude potom nevyhnutným zánikom každej osobnosti, ktorá v hmotnosti z akéhokoľvek dôvodu uviazla, a nedokázala sa od nej včas odpútať a uniknúť do bezpečia kráľovstva nebeského.

Názvoslovie:

Hrubohmotnosť: Fyzická a materiálna realita, v ktorej sa nachádzame v súčasnosti.

Jemnohmotnosť: Jemná materiálna realita, do ktorej odchádza naše vedomie po fyzickej smrti. Kresťania ju nazývajú očistcom.

Jemnohmotnosť má veľa úrovní a každý sa dostane do takej, ktorá presne zodpovedá mravnej a duchovnej výške jeho osobnosti. Existujú jemnohmotné úrovne nízke, totožné s takzvaným peklom a jemnohmotné úrovne vysoké, plné radosti a ušľachtilosti. Napriek tomu to však ešte stále nie je nebo, ani takzvaný raj. Sú to len vysoké úrovne jemnohmotnosti.

Raj, alebo duchovná ríša: Nachádza sa nad hmotnosťou, konkrétne nad jej jemnohmotnou časťou. Dostať sa do raja môže len človek, ktorý sa vo vysokých jemnohmotných úrovniach zušľachtí natoľko, že môže odložiť aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpiť do raja

Celé je to veľmi podobné tomu, ako keď na zemi fyzicky zomrieme. Tým dochádza k odloženiu nášho fyzického tela a nášmu vzkrieseniu v jemnohmotnosti, alebo na takzvanom druhom svete. Rovnako teda aj vo vysokých úrovniach jemnohmotnosti, po svojom maximálnom zušľachtení odložíme i svoje jemnohmotné telo a prežijeme vlastné vzkriesenie v ríši Ducha. A práve toto naše vzkriesenie z hmoty do večnej ríše Ducha je skutočným zmyslom celého nášho bytia.

Posledný súd: Čas začiatku prirodzeného rozkladu hmotného univerza, a to ako jeho hrubohmotnej, tak aj jemnohmotnej časti. Kto sa do tejto doby z akéhokoľvek dôvodu nedokáže odpútať od matérie a vstúpiť do večnej ríše Ducha, odsudzuje sám seba k zániku v nevyhnutne nasledujúcom, rozkladnom procese hmotného sveta.

 

Komentáre