Človek – pán vo stvorení

Človek sa veľmi rád necháva nazývať pánom tvorstva a toto označenie by mu aj právom patrilo, ak by bolo správne pochopené. Človek má byť pánom vo Stvorení, avšak musí si uvedomiť, že podlieha ešte vyššiemu, respektíve Najvyššiemu Pánovi, ktorý je nad celým Stvorením. Tento Najvyšší zveril človeku moc, aby ňou pozdvihol a zušľachtil celé stvorenie.

Avšak človek nebol spokojný s mocou jemu zverenou, a svojimi chtivými rukami siahal a siaha po nikdy nedosiahnuteľnom, a síce – po božskom. Namýšľa si, a žiaľ, aj mnohí veriaci žijú v mylnom presvedčení, že po smrti sa dostanú „do neba“, do prítomnosti Stvoriteľa, kde sa stretnú s Pánom Ježišom a tak podobne.

Takéto myšlienky sú zdanlivo neškodné, ale len zdanlivo. Vo svojej podstate ukazujú na hlboké nedostatky v poznaní Zákonov vo Stvorení a sú dôkazom obrovskej namyslenosti človeka, ktorý si predstavuje, že po smrti jeho duša by sa mohla dostať do sféry božského. Teda v podstate si veriaci, aj keď nevedomky predstavujú, že majú v sebe božskú podstatu.

V človeku však nie je ani prášok z božského. Človek vznikol ako iskra vyšľahnutá od Stvoriteľa, avšak nie božská, ale duchovná. Preto po smrti, ak duša človeka dokončí raz svoju púť do duchovného domova – do Raja, ocitne sa medzi sebe-rovnými, teda medzi zrelými, plnohodnotnými ľudskými duchmi.

Takto to je dokonale zariadené, a ani náhodou nie je možné, aby sa tam stretol s Pánom Ježišom, alebo nebodaj so Stvoriteľom. To jednoducho nie je možné a ani nikdy nebude, lebo božské stojí vysoko nad úrovňou Raja a žiaden ľudský duch sa do tejto úrovne nemôže dostať, pretože by ho to rozprášilo a stratil by svoju podstatu. Jednoducho by to nezniesol.

Božské vyžarovanie je tak silné, že oživuje a občerstvuje celé Stvorenie. Ako si môže nejaký človiečik predstavovať, že by mohol predstúpiť pred Trón Najvyššieho? To je najhoršie rúhanie, alebo najhoršia hlúposť.

Ľudskému duchu, teda človeku ako takému, patrí miesto vo stvorení. Má ho spravovať najlepšie ako vie, tak ako dobrý podnikateľ alebo správca, ktorý dbá na zveľaďovanie jemu zvereného majetku. Nič, absolútne nič nie je naše vlastníctvo. Všetko je majetkom Stvoriteľa.

My sme len správcovia, ktorí raz budú musieť vydať vyúčtovanie. Nebudeme predvolaní pred žiadnu radu, alebo nejakú komisiu, nebodaj pred samotného Stvoriteľa. Nie! Vyúčtovanie sa udeje úplne automaticky v deň a hodinu, ktorá je každému ľudskému duchu určená Zákonmi Pána, a na základe tohto vyúčtovania sa nám aj zodpovedajúcim spôsobom povodí.

Za splnené požiadavky a dobré „gazdovanie“ patrí každému ľudskému duchu odmena, teda smieť pokračovať v živote podľa zásluh. Za nesplnené požiadavky a zlé „gazdovanie“ tiež zodpovedajúca odmena, teda zatratenie a zánik osobnej existencie.

Ľudia si musia zaslúžiť smieť žiť aj naďalej, pretože sme sa všetci veľmi ťažko previnili voči Stvoriteľovi, voči Jeho najväčšej Láske, voči Jeho Milosrdenstvu, voči Pravde. Na ľudstve spočíva ťažká vina, ktorú si pomaly niektorí už začínajú omývať svojim utrpením, ale všetko to utrpenie sa ešte len bude stupňovať.

Prečo? Lebo sme boli zlými správcami nám zvereného bohatstva. To bohatstvo je v prvom rade bohatstvo nášho ducha, s týmto bohatstvom sme my ľudia pramálo pracovali, málo sme ho zveľaďovali.

Vari si niekto z veriacich myslí, že zveľaďovaním pozemského majetku urobí niečo pre svoju dušu?

Nie, ak to zostane len v hmotnej rovine. Jedine ak svoje hmotné statky použije ako prostriedok na dosiahnutie duchovných hodnôt, jedine v tom prípade mu to je k úžitku. Inak nie.

Takže takýmito pánmi tvorstva sme my, ľudia. Toto pomenovanie je v kontexte vyššie spomenutého skôr na hanbu. Preto zostáva už len jediné: využiť ešte šancu na duchovnú zmenu, na aktívnu prácu na duchovnom znovuzrodení, teda na aktívnej zmene k lepšiemu.

Že sa to nedá?

Máte pravdu, že pre veľkú časť ľudí už nie je cesty späť. Ale pre tú časť ľudstva, ktorá v sebe ešte nesie živú iskru ducha, pre tých nie je neskoro. Preto nestrácajme čas.

Karol Vrabel